Pravda o Oriónovi

18.

časť osemnásta: 

,,Vieš čo si myslím ja?" prehovorila River a ja som jej nedbanlivo skočil do reči. ,,Myslel som, že to sme už riešili," a vyslúžil si za to škaredý pohľad. 

,,Myslím si že si arogantný a egocentrický a zameraný hlavne na seba." 

,,To sú všetko rovnaké slová." 

,,Prečo by som sa ja mala zaujímať o teba práve? To ty si ten čo ma stále otravuje. Ty si ten čo stále spôsobuje problémy Riovi. Ten čo predstiera. Áno, pán dokonalý. Všimla som si, ako veľmi falošný si. Každé jedno slovo čo vypustíš z úst smrdí klamstvom," zasyčala na mňa. 

,,Áno? Tak prečo si to nikto ešte nevšimol? Prečo si stále v mojej izbe, ak som taký zlý?" zasmial som sa. Z toho ako to povedala som znel ako zloduch tohto príbehu. 

River len zovrela ústa do tenkej čiarky a preložila si ruky na hrudi, čo bol oficiálny znak toho že už ďalej nemala čo povedať. 

,,Pozri, zahráme sa jednu hru, dobre? Ja zodpoviem jednu tvoju akúkoľvek otázku, a ty za to musíš odpovedať na tú moju. Jednoduché, nie?" navrhol som, lebo tu bolo pár vecí ktoré zneli zvláštne, no neuveriteľne ma zaujímali. Keďže River nejako zistila že vlastne nie som tak úplne milý, už mi bolo jedno ako som v jej očiach vyzeral. 

Neviem čo ju zaujímalo natoľko, že prikývla, ale urobila to a sadla si na posteľ vedľa mňa tak, aby sme sa nedotýkali. Všimol som si to a potichu sa uchechtol. 

,,Prečo sa všetci boja Ria?" začal som sa pohľadom zastavil všetky protesty o tom kto má začínať s otázkou. 

,,Povedzme to tak, že má veľa loajálnych žiakov." Ďalej však nepovedala nič a ja som si musela zakusnúť do jazyku, aby som nebol hnusný o tom ako toto nie je poriadna odpoveď. 

,,Môžeš sa pýtať," ponúkol som ju a ona neváhala. 

,,Odkiaľ máš tú jazvu?" 

,,Poštípal ma škorpión," zaškeril som sa. ,,Prečo sú mu loajálny žiaci?" opýtal som sa skôr, než mi mohla začať nadávať o mojej predchádzajúcej odpovedi. 

,,Lebo im dáva to čo chcú. Škorpión je metafora pre čo?" 

Bola buď múdra, alebo až príliš zainvestovaná, čo by bolo hlúpe. Poznala grécke báje a povesti, v ktorých vystupoval Lovec Orión. Bol by to dlhší príbeh teraz rozprávať, ale v skratke, Lovec Orión na konci zomrel tak, že ho zabil obrovský škorpión. 

,,Nie pre čo, ale pre koho," opravil som ju, čo som započítal ako odpoveď. Možno to odo mňa bolo neférové, ale River bola ticho, tak som pokračoval. ,,Čo im dáva?" 

,,Veci, ktoré by normálne nedokázali zohnať. Prečo tak nemáš rád Ria?" zmenila tému. Bol som prekvapený, že nepokračovala v otázkach o mojej jazve. Svojím spôsobom to však bolo príjemné, lebo som o tom nerád rozprával. Blbosť o škorpiónovi väčšinu uspokojí. 

,,Nie je to tak že nemám rád vyslovene Ria, skôr ten typ ľudí ktorých Rio predstavuje. Daj mi jeden príklad tých vecí, ktoré Rio dokáže zohnať." 

River bola chvíľu ticho, keďže tomuto sa nedokázala vyhnúť. Bolo to však jedno. Ak to vedela väčšina školy, skôr či neskôr by som sa to dozvedel. River však bola dobrý zdroj. 

,,Drogy. Prečo si zrazu prestúpil na túto školu?" 

Trvalo mi sekundu kým som to spracoval. Takže ľudia sa Ria nebáli, skôr ho rešpektovali, lebo im dokázal zohnať lacné drogy. Banda závislákov. Nemohlo to však byť len o drogách, tak by si nedokázal získať každého. 

,,Zomrel mi otec. Rozvedení rodičia, doteraz som býval u otca a keďže osemnásť mám až o tri mesiace, musel som ísť do matkinej opatery. Riova obľúbená farba?" 

,,Vieš, niekto kto by ťa nepoznal by mohol usúdiť, že sa ti Rio skôr páči," zasmiala sa jemne a vyzývavo sa na mňa pozrela. Áno, práve sme sa stretli a River ma nepoznala. Pochopil som to. 

,,Vieš, niekto, kto sa so mnou len pred pár dňami nebozkával v zatvorenej izbe by si to myslieť mohol." Ale nie ona. Sledoval som jej reakciu a čakal, či si spomenie. Predsa len bola celkom opitá. 

,,Takže to nebol len sen," sucho skonštatovala a rýchlo sa postavila. 

,,Využil si ma keď som nebola pri zmysloch," prekvapene sa na mňa pozrela, akoby tomu nemohla uveriť. ,,Nič takéto neurobil ani len Rio," stisla pery to tenkej čiarky. ,,Nepríde ti to blbé?" 

Po chvíle ticha čo som neodpovedal sa otočila na odchod. 

,,Prepáč," zamrmlal som potichu. 

,,Čože?" 

,,Prepáč," povedal som trocha hlasnejšie, nazlostený že ma donútila to povedať. 

,,Dobre," usmiala sa zrazu zoširoka. ,,Mám pocit že to nehovoríš často. Som spokojná že som ťa to donútila povedať práve ja." 

Mala pravdu, čo ma nahnevalo ešte viac. Ako sa opovažuje.