Pravda o Oriónovi

15.

časť pätnásta: 

,,Videl som tvoje známky. Si úžasný," podivil sa Samuel, môj nevlastný otec. Spokojne ma potľapkal po hlave ako psa a potom ma vtiahol do nepríjemného objatia. Nerád som sa zbytočne dotýkal ľudí. 

,,Hodili sme ťa do tej školy uprostred školského roka, ale ty si sa adaptoval rýchlo a navyše to nie je vôbec vidno na tvojich známkach." 

,,To je len tým že ma veci ľahko nerozhodia. Nie som ten typ čo by sa ľahko vzdal," pyšne som vydul hruď, ale hneď na to som pred ním uhol očami a Samuel sa usmial ešte širšie. 

,,Jayden, mal by si si zo svojho brata brať ponaučenie," vyhlásil Samuel a ja som sa trochu strhol pri slove "brat". 

,,Ja viem! Podľa mňa je tiež Orión úplne super! Mami, nemáš ešte nejakých ďalších synov ktorých pred nami tajíš? Chcem by som ďalšieho," zamrnčal Jayden a ja som sa obrátil na mamu. 

,,Áno, mami. Netajíš pred nami ďalšie deti o ktorých nevieme?" trpko som sa zasmial. Nejaké ďalšie okrem Jaydena a Jordieho? 

Keď už sme pri tom. Kde je Jordie? 

,,Kde je Jordie?" Všetci sa zamysleli a Jayden nakoniec pokrčil ramenami. Nervózne som prešiel pohľadom po izbe a zastavil sa na dverách, čo vedú do mojej izby. 

,,Idem si ľahnúť," oznámil som ostatným a ignoroval fakt že to pravdepodobne znelo divne, keďže bolo len šesť večer. Keď som však vošiel do izby, na zemi sedel Jordie. V jednej ruke si prezeral moje červeno-čierne boxerské rukavice, ktoré som si doviezol zo starého bytu. 

,,Našiel som ich pod tvojou posteľou," pozrel sa na mňa a potom mi ukázal nôž, s ktorým sa hral v druhej ruke. 

,,A toto som našiel schované pod tvojim vankúšom," dodal a zvedavo sa na mňa pozrel. ,,Prečo máš pod vankúšom nôž?" 

Nedokázal som uveriť, že toto diabolské dieťa má len osem rokov. Zaškrípal som zubami a jedným pohybom ruky mu vykrútil jeho ľavú ruku tak, že mu nôž spadol do mojej dlane. 

,,Nehraj sa s vecami, s ktorými nevieš narábať," varoval som ho a vyškubol mu boxerské rukavice zo zovretia. ,,To platí aj o tomto." 

,,Tak ma to nauč." 

,,Čože?" zastavil som sa v pohybe a neveriaco sa na neho zahľadel. 

,,Nauč ma to," trval na svojom a ukázal na rukavice. 

,,Takto sa veci nerobia. Nemôžeš niekomu poručiť že ťa má niečo naučiť. A neviem či si zabudol na to že más osem, lebo ja určite nie," vôbec nie priateľsky som sa usmial. 

,,Prišlo mi zvláštne ako si jednu chvíľu šťastný a potom smutný. Tak sa ľudia nesprávajú. Tak som sa sem prišiel pozrieť a našiel toto. A tiež chcem vedieť ako niekoho silno buchnúť do tváre. Nie že by som chcel buchnúť Olivera, ale len pre istotu," uhol mi pohľadom a zahľadel sa niekam vedľa mňa tak, že bolo úplne jasné že klame. Nedalo mi to, musel som sa zasmiať. 

,,Beriem tvoje vysvetlenie. Musíš mi však sľúbiť, že už nikdy sa nedotkneš ničoho v mojej izbe. Rozumieš?" dôrazne som sa na neho zahľadel aby chápal, že nebudem vždy len ten milý brat ak na nahnevá. 

,,Ty vieš o tom že som ti predtým prezrel oblečenie?" prekvapene sebou mykol a ja som prikývol, aj keď som nemal tušenie o čom hovorí. Predstava toho ako mi osemročný Jordie prezerá boxerky nebola však veľmi príjemná. 

,,Takže ma to naučíš?" nadšene sa na mňa pozrel a ja som ho prvýkrát čo tu ten týždeň bývam, videl usmievať sa. 

,,Takže sa vieš aj usmievať," poznačil som sčasti zo žartu, ale Jordie si povzdychol. 

,,Jayden je tu ten na usmievanie. Ja som ten čo za ním všade chodí a dáva pozor, aby nerobil hlúposti." 

,,Vieš o tom že môžeš robiť čo len chceš, nemusíš sa obmedzovať kvôli Jaydenovi," sadol som si na posteľ a položil si hlavu do dlaní. Doriti, vážne sa práve teraz rozprávam s osemročným? Občas mám pocit akoby bol Jordie oveľa starší, než v skutočnosti je. 

,,Lenže Jayden je...všetko čo ja nie. Tam kde je on veselý a bezstarostný musím byť ja ten vyspelý. Tam kde robí chyby, ja nesmiem urobiť žiadne," vysvetlil, zatiaľ čo si sadol vedľa mňa, okopíroval moju pózu a tak sme vedľa seba ako dvaja idioti kukali do steny a premýšľali nad životom. 

,,Tak dobre," potľapkal som ho po hlave. ,,Máš jediné šťastie že viem ako to túžiš vedieť len preto aby si mohol ochrániť Jaydena." 

,,To nie je pravda," líca mu zasvietili jasnou červenou farbou a ja som sa rozplýval nad tým, aké ľahké je čítať deti. Nie že práve ja by som mal právo sťažovať sa, ale ak by bol každý úprimný, všetko by bolo oveľa ľahšie. 

Jordie to bude mať ťažké. Samo o sebe vyrastanie s Jaydenom muselo byť ťažké, a tak som sa rozhodol mu to aspoň o máličko uľahčiť.