Fan of heartbreak |S.M.|

༻ 2. ༺

Hrdo som si nás prezerala v zrkadle. Evanova hlava bola nezvyčajne biela, len niektoré pramienky zostali hnedé a vytvárali dokonalý kontrast, presne ako mi to vysvetľoval.

Moje vlasy sa hýrili odtieňmi sýtomodrej farby. Boli príliš výrazne, no zároveň tak dokonale dopĺňali moju nespoločenskú osobnosť. Neboli mojim opakom, skôr len odrážali moje vnútro, ktoré sa líšilo od povahy, ktorú ukazujem okolitému svetu. Myslím si, že pre celú spoločnosť je prijateľnejšie keď len ticho počúvam a nevyjadrujem príliš svoje názory, no ľudia, ktorí ma skutočne poznajú vedia o opaku tohto tvrdenia.

,,Presne toto sme potrebovali, vedel som, že sa na teba môžem spoľahnúť," zaškerí sa Evan a rukou si prehrabne ešte stále vlhké vlasy.

Zaujímalo by ma, či si nájde niekoho, kto mu bude farbiť vlasy, keď pôjde na vysokú školu do New Yorku. Nájde si tam novú kamarátku a mne bude len raz za rok telefonovať na narodeniny.

Túto predstavu by som najradšej vymazala zo svojej hlavy, no napriek tomu mi ju moje podvedomie neustále podsúvalo. Chýbal mi aj bez toho, aby odišiel, túžila som ho prosiť aby tu ostal, no nechcela som mu brániť v budovaní jeho snov. Jeho šťastie je prednejšie a ja to musím nejako akceptovať.

,,Zlato, poď sem," povie náhle, akoby presne vedel na čo myslíma možno je to len tým, ako dlho sa poznáme a príliš dobre sa naučil rozpoznávať na čo myslím.

Sadnem si mu na kolená a tuho ho objímem. Cítim ako si pramienky mojich vlasov jemne obtáča okolo svojho prstu a pritom rozmýšľa ako vždy.

,,Bodaj by si nemusel ísť," povzdychnem si, no viem že to nič nezmení na tom, že zajtra odíde.

Posledný deň s ním bol o niečo tragickejší, pretože som vedela, že na jeho konci už naše priateľstvo nebude také ako predtým. Ešte nikdy nebol preč na tak dlhú dobu.

Alebo sa z toho vyvynie priateľstvo, ktoré nepotrebuje neustále sa stretávať a keď sa vráti budeme na tom rovnako ako predtým. Ktovie, čo budúcnosť prinesie, no viem to, že mi bude môj najlepší priateľ chýbať.

,,Lianne, budeme si volať každý deň, na vianoce prídem a budem ti venovať všetok svoj čas," zamumlá a odtiahne sa, aby mi videl do tváre.

Moje oči sa zahmlievali, no nedovolila som slzám aby vyšli von. Nech už toto bolo akokoľvek smutné, nechcela som dovoliť, aby videl moje slzy, toto som trénovala príliš veľa rokov a aj napriek tomu, že som mu dôverovala, nechcela som aby ma videl takto slabú, nikto nesmel.

Pramienky vlasov mi zastrčí za ucho a pokúsi sa o široký úsmev. Ešte nikdy som uňho niečo tak falošné nevidela, no nechcela som ho uraziť tým, že by som mu to prezradila.

Z vestibulu sa ozve otváranie vchodových dverí. Rýchlo pozriem na mobil, keď si uvedomím že je omnoho viac hodín než som si myslela. Vyskočím na rovné nohy a veci z práce hodín do skrine, aby nemal šancu ich vidieť kebyže príde tu.

Evan na mňa hodí pohľad, ktorý nesymbolizuje nič dobré, no ako mi už sľúbil, rozhodne sa nezakročiť. V duchu som sa modlila, aby nejako prežil fakt, že moje vlasy sú opäť výraznejšie než zvyčajne a nestihla som dorobiť niektoré domáce práce, ktoré mi zadal.

Vyšla som na chodbu a sledovala ho. Prešiel popri kuchyni a zastal až pod schodami. Tašku z práce položil vedľa nich a svoj pohľad zodvihol na mňa. Jeho hnedé oči ma pozorovali, zatiaľ čo som sa aspoň približne snažila odhadnúť jeho náladu. Nevyzeral byť nijako nahnevaný, no dokonalú náladu taktiež nemal.

,,Lianne, dnes nemám náladu riešiť ďalšie tvoje pokusy o získanie pozornosti, choď do izby," povie unavene a poberie sa hore schodami.

Za normálnych okolností by som bola nadšená, že sa rozhodol si ma nevšímať, no vyzeral byť nesvoj a aj napriek všetkému, čo sa medzi nami deje, je to môj starší brat.