Fan of heartbreak |S.M.|

༻ 6. ༺

Po ťažkom víkendovom dni by som sa bežne tešila na chvíľu, keď otvorím vchodové dvere a môžem si na chvíľu ľahnúť, no dnes som cítila v sebe príliš veľa energie než aby som ju zabila ležaním.

Veci si položím do izby a prezlečiem sa do kraťasov a trička na doma. Aj napriek tomu, že som sa chcela mame vyhnúť, rozhodla som sa ísť do jej izby.

Nájdem ju ako leží na posteli, okolo seba má fľaše a rozhádzané oblečenie. Všetko nahádžem do koša na prádlo, ktorý nikdy nepoužíva a otvorím okno.

Možno to je len slabá chvíľka, no rozhodnem sa posadiť sa na posteľ vedľa nej, viem, že spí a nevníma ma. Vždy keď spala vyzerala inak, pokojne akoby ju nič na svete netrápilo. Z nejakého dôvodu na napĺňalo šťastím vidieť ju takúto namiesto jej hnevu, ktorý si večne vybíjala práve na mne.

,,Mami, bodaj by som vedela ako ti pomôcť," poviem a hnedé vlasy jej odhrniem z čela.

Vo chvíli, keď viem, že tu nikto nepríde dovolím slzám, aby mi stiekli po lícach, celá váha udalostí z posledných dní na mňa doľahne, práve vďaka tomu, že som sa ich celý ten čas snažila potlačovať.

,,Ja sa snažím, ale nikdy to nie je dosť," šepnem a tvár si ukryjem do dlaní, akoby mi to mohlo pomôcť na chvíľu utiecť.

,,Prečo ma musíš tak veľmi nenávidieť?" poviem zlomene a dlane si položím na kolená.

Ticho, ktoré ako jediné vyplňuje miestnosť je desivejšie než zvyčajne. Je tu dusná atmosféra aj bez toho, bol jeden z nás hore.

,,Nie je pravda že ťa nenávidím...." zamumle mama zo spánku.

Moje srdce vynechá niekoľko úderov a zhrozene na ňu pozriem, no bolo mi jasné že medzi pár sekundami stihla opäť tuho zaspať, zrejme ani toto nemyslela vážne, len rozprávala zo sna, no napriek tomu mi srdce bilo príliš prudko a naplnilo sa nečakanou radosťou.

Pomedzi slzy sa usídli úsmev a nemôžem odolať pokušeniu ju objať, no akonáhle tento nápad prišiel do mojej hlavy, uznala som, že by to nebolo vhodné.

Postavím sa a odídem z jej izby naplnená neopísateľnou radosťou, ktorú som už roky necítila. Síce nikdy nepovedala že ma má rada, ako zvykli iné matky, no toto mi stačilo, vedomie že nie je pravda, že ma nenávidí a aj kebyže to je len prchavá nádej, stačilo to na zlepšenie dňa.

Do rúk si vezmem jablko položené v myse na kuchynskej linke a rozhodnem sa ísť na krátku prechádzku k môjho obľúbenému miestu. Kebyže moje podvedomie môže rozprávať, zrejme by mi povedalo, že jediný dôvod prečo tam dnes idem je ten, že kúsok mňa túži opäť stretnúť toho tajomného chlapca s neskutočným darom na tvorenie hudby.

Keď však dorazím na miesto, dozvedám sa, že som sama. Skleslo sa usadím stoličku a hlavu opriem o drevenú stenu. Viem, že po tomto budem mať vo vlasoch mnoho kúskov dreva a hlavu si budem musieť umyť viackrát než zvyčajne, no riskla som to. Toto miesto je akosi príliš krásne na to, aby som svoje pocity držala na uzde.

Na tvári sa mi usadí široký úsmev, ktorému neviem zabrániť a dovolím si na chvíľu zatvoriť oči a započúvať sa do jemnej melódie lesa. Hrá melódiu len pre mňa, tak originálnu a nádhernú. Človek by si v tomto okamihu myslel, že potrebuje lásku, byť tu s niekým koho miluje a zdieľať tento okamih.

Moja fantázia však zašla na miesto, ktoré bolo príliš dlho tabu. Láska, niečo, čo dokáže človeka zaslepiť a potom zničiť, roztrhať všetko pekné a premeniť myšlienky na spleť čiernej pavučiny, z ktorej nie je možné uniknúť.

Táto časť môjho ja bola síce už zahojená a pri pomyslení naňho mi skôr prišlo zle než smutno no neustále sa tam objavovali otázky, na ktoré som potrebovala vedieť odpoveď, hoci som ho už nechcela nikdy stretnúť.

Strasiem sa predstavy, že by sa mohol vrátiť a opäť mi zničiť niečo, čo som si budovala. Bol to rok, čo tu nie je a zrelo by som mohla povedať, že aj napriek obavám si užívam chvíľky relatívneho pokoja.

Otvorím oči a ťažko si povzdychnem akonáhle si uvedomím, že som si vlastným myslením zničila dobrú náladu. Cítila som sa previnilo voči sebe, zaslúžila som si aspoň na chvíľu cítiť radosť, či nie?

Z vrecka mojich šortiek začne hrať otravná melódia, ktorá úplne naruší tunajší pokoj, no akonáhle vidím na displeji svietiť meno Reis, rozhodnem sa to pre istotu zdvihnúť.

,,Lianne, mrzí ma to, no do konca víkendu zostávam u Christiny, v pondelok sa pokúsim prísť čo najskôr," povie rýchlo, akoby chcel mať tento rozhovor čím skôr za sebou.

Zostanem ticho snažiac sa spracovať, čo mi práve povedal. Nebolo to síce prvýkrát, čo zostal u svojej priateľky celý víkend, no bolo to prvýkrát, čo som musela byť s mamou tak dlho bez Evana po mojom boku a nech som sa akokoľvek pozitívne snažila myslieť, bolo to zbytočné.

Moje myšlienky mi začnú ukazovať všetky možné katastrofické scénare. Mohlo sa toho stať tak veľa, možno som sa dokázala brániť, no bojovať s vlastnou mamou mi prišlo ako niečo, čo som si nedokázala predstaviť. Možno to bol dôvod, prečo ma videla ako obeť jej neustále meniacich sa nálad, videla vo mne slabocha, ktorý sa jej nikdy nepostavil.

,,Uži si to," odpoviem mu v snahe zakryť zdesenie v mojom hlase a najmä iróniu, pretože som vedela, že mu v skutočnosti neprajem, aby si to užil.

Chcela som, aby to bolo také príšerné, že by sa skôr vrátil domov, no zároveň to bol môj brat, ktorý si to po tých náročných rokoch zaslúžil.

Na druhej strane sa ozve ustarostený povzdych a následne ho sprevádza ženský hlas. Nerozumiem, čo mu povedala, no na odpoveď jej len nesúhlasne zahmká. Nepotrebujem byť pri ňom v tejto chvíli, aby som vedela, že sa trápi a pravdepodobne uvažuje či je to skutočne tak dobrý nápad.

,,Budem v poriadku, Reis, kebyže sa čokoľvek deje, zavolám ti," uistím ho snažiac sa prekonať svoju sebeckú stránku.

Musí tam byť, má vlastný život a ja to musím akceptovať, nie je voči nemu spravodlivé sa takto správať. Bez ďalších zbytočných slov som sa s ním rozlúčila a vypla hovor. Teraz ma čakal už len celá nedeľa strávená s mamou, pretože som si dovolila dúfať, že dnes sa jej vyhnem pokiaľ zostanem až do večera v bezpečí svojej izby.