Dangerous Love

11. Čakanie

Anette

Prvé, čo mi napadlo, keď som prišla domov, bolo, kam uložím Leóna. Taktiež mi prišlo na um, či neprídem o časť svojho súkromia, ale mám našťastie dostatočne veľký byt, aby som ho občas nestretla. Avšak jeho návšteve sa teším, som viac pokojná, že mám pri sebe strážcu.
"Cíť sa tu ako doma, budeme teraz dlhšiu dobu spolubývajúci." Zaškerila som sa na neho a zaviedla ho do mojej pracovne, kde mám pohodlnú pohovku, na ktorej sa spí lepšie, než na mojej posteli. Maya môjho spoločníka privítala s väčšou radosťou ako ja, z čoho som sa tešila, lebo som mala istotu, že ho v noci nezožerie. Nie, že by to už niekomu urobila, ale nebudeme riskovať predsa. Zaklopkala som Erikovi, že už som doma a on nemusí ísť s mojim psom von. Ak sa presťahujem do Barelony, bude mi tento človek chýbať veľmi, najviac z celej bytovky.
"Už máš darčeky nakúpené?" Opýtal sa ma, akoby tu otázkou niečo sledoval.
- "Nuž, niečo už mám. Pre Abeho mám určite. Počkaj, hneď ti ukážem." Natešene som odbehla do izby a vytiahla zo skrine malú krabičku. Otvorila som ju a ukázala Leónovi, nech skritizuje môj nápad.
- "Anette, to sa mu bude veľmi páčiť. Však aj ja by som sa pri tom rozplakal." Jeho reakcia ma úprimne potešila.
- "Uvidíme, ja mám strach, či ma nepošle kade ľahšie."
- "To by neurobil. Poznám ho." Chytil ma za rameno a povzbudivo mi ho stisol. Nebol by to León, keby mi pri tom skoro nezlomil kľúčnu kosť, ale stále ho mám rovnako rada. Kto by Leóna nemal rád?
- "Neviem sa dočkať, kedy pôjdeme do Miami." Zasnívala som sa nad plážou a palmami. Hoci mám rada aj naše Tatry, som viac exotický typ.
- "Môžeme tých dvadsať dní odrátavať, ak ti to urobí radosť." Zaškeril sa na mňa a ja som neváhala. Šla som po papier a nejakú podkladovú knižku, pero a pravítko. Pravidlo štyroch P. Urobila som štvorčekovú sieť, ktorej som dala názov "20 dní do Miami". Veľmi sa teším, a vidím, že León tiež. "A máš darček aj pre mňa?" Zalíškal sa mi.
- "Pre teba ešte nemám, ale mám niečo vymyslené. To pôjdem kúpiť bez teba." Cmukla som mu do ksichtu a papierový kalendár primagnetkovala na chladničku.
- "Vlastne som Abemu nemusela nič kupovať, postavila som mu vilu predsa." Zamyslela som sa a obaja sme sa zasmiali.
- "Myslím, že toto sa mu bude páčiť viac. Je to o dosť osobnejšie, ako nejaká vila." Neviem, či sa mám uraziť.
- "No dovoľ, tá vila je dosť osobná, však som ju navrhovala pre neho!" Odpovedala som naoko urazene, ale León má pravdu. Už sa toho momentu neviem dočkať a zrejme aj preskočím celé odovzdávanie vily, len aby sa už rozdávali darčeky. Teda dúfam, že budem na Vianočnú hostinu pozvaná.
- "Bude okolo vily nejaká ceremónia, ozaj?" Spýtal sa ma León.
- "Nie, nestaviame biely dom." Zasmiala som sa. "Abemu akurát odovzdám kľúče a prevediem ho po areáli, to je všetko. Za pol hodinku budete papať za štedrovečerným stolom, neboj sa." Leóna prešla radosť, keď sa dozvedel, že žiadne oslavy sa konať nebudú.
- "Škoda, tešil som sa." Posmutnel.
- "Možno Abe usporiada nejakú kolaudáciu, ale to už bude na ňom. Ja si len odvediem svoju prácu."
- "Dúfam, že bude nejaká párty. Už som dlho na žiadnej nebol."
Nad Leónovými prianiami som len pokrútila hlavou. Ja mám iné. Dôležitejšie.

Abraham

Mám rád plánovanie. Obzvlášť plánovanie dovolenky. Nie, že by ma moja práca nebavila, ale cestovanie a užívanie si je lepším hobby. Samozrejme, aj hudba, ale ničnerobenie má niečo do seba. Tentokrát to nie je úplne dovolenka, ale už plánujem pobyt na Floride, zvolávam rodinu a priateľov, s ktorými tento rok budem zdieľať Vianoce aj oslavu mojej novej destinácie. Som šťastný, že väčšina si už spravila čas, alebo naplánovala pobyt u mňa. Jedine to naplánované nebude mať asi Anette, ale ona je blázon, ľahko si zmení plány. A keď nie, uviažem ju, aby tam zostala. Skvelý, brilantný nápad, Abe! Horšie však je, že teraz pred Vianocami nemám čo robiť. Fakt. Koncerty do konca roka neplánujem, žiadny album, nič, len dokola cvičím, behám, som v škole, jem, spím... a tak. Som unudený. Vlastne sa mi do ničoho ani nechce, lebo by som najradšej pretočil čas o pár týždňov dopredu, aby už bolo všetko tip-top a ja by som si mohol žiť vlastným životom. Mám tým na mysli čakanie na vilu, aby bolo jasno.

Ako mi dni ubiehajú pomalým tempom, mám veľa času na iné aktivity. A tak som sa naučil variť. A nie že praženicu, alebo čaj, to už viem, ale normálne že kulinárske veci. Začalo ma to dosť baviť, ale aj tak občas neviem, čo robím. Väčšinu času totiž postupujem podľa video receptov, ale som hrdý na seba, že aspoň niečo dokážem. Ktorá si ma teraz vezme? Ha?

Kto by to bol povedal, že sa bez Leóna v Barcelone budem takto nudiť? Tĺk mi neodpovedá na správy a keď mu volám, zruší ma. Tým aspoň viem, že žije, teda dúfam v to, lebo niekto ten telefón ovládať musí, ale keď sa vráti od tej rodiny, či kde to vlastne je, tak ho asi prefackám, Jednak za to, že ma tu nechal samého, a jednak preto, že odišiel bez toho, aby mi niečo povedal. Ale čo budem teraz robiť?
Rád by som si dal myšlienky dokopy, ale nevedomosť o Leónovi mi nepomáha, s Anette si vymením ledva pár správ týždenne. Áno, týždenne. Bodaj by to bolo aspoň denne, bol by som pokojnejší. Nuž, život je ťažký.

Prekonala som svoj osobný rekord a kapitolu vydala po nejakom pol roku. Áno, mám osobné problémy, mam problém sama so sebou, riešim to, je to náročné, ale nie nereálne. Čoskoro sa ozvem, myslím to vážne, sledujte môj profil. Ďakujem vám, ak ste tu ešte zostali, vážim si každú jednu moju čitateľku, čitateľa. Naozaj. Ďakujem.