Dangerous Love

6. Ultimáta

Abraham 

Kvôli povinnostiam som sa musel vrátiť do Barcelony a úprimne sa teším, že ma tu čaká pobudnutie na niekoľko týždňov, pretože nemám naplánované žiadne veci mimo hraníc. Oslávil som to s mojimi psami na terase, teda ja so šampanským a myšlienkami a oni sami so sebou, plus miska vody a drahé granule. podľa mňa si väčšiu oslavu nevedia predstaviť, ibaže, ak by som zostal s nimi do konca života, ale to nie je pri mojej práci, bohužiaľ, možné. 
Odkedy sme sa s Anette videli prešla už nejaká chvíľa, konkrétne by som povedal, že už to bude mesiac. Môj plán, že na ňu zabudnem, však nie je taký jednoduchý a úprimne, pochybujem, že to tak rýchlo bude možné. Komunikujem s Karolínou a už len cez ňu viem o nej viac, než by som chcel a už si bez toho neviem predstaviť život. Anette začala byť viac aktívna na sociálnych sieťach, odkiaľ sa o nej dozviem tiež veľa. Takže, aj keby som chcel, nezabudnem. Ale ja nechcem. Môj postoj k celej situácii sa podstatne zmenil a vzhľadom k tomu, že je Karolína ochotná so mnou komunikovať, si myslím, že je všetko tak, ako má byť. Teda, že sa to vykryštalizuje, ale momentálne je to v stave, kedy je to na lepšej ceste. Teda, aspoň Karolína to hovorí. Ja jej ako človeku s nadprirodzenými schopnosťami plne dôverujem, i keď viem, že vie niečo viac, ako ja. Čiže moja dôvera môže byť teraz na úrovni 120%. 

Z mojej poobednej siesty ma vyrušil telefonát. So sklamaním som zistil, že to Anette nie je. Teda, nie že by sme spolu boli v kontakte, ale fakt, že sa odmlčala, ma zasiahol. Neviem ani, čo som si myslel, asi to, že sa ma bude snažiť kontaktovať do konca života a ja ju budem zakaždým ignorovať. Abraham, takto sa dospelý chlap nespráva. Nuž, volal mi León, vraj mám hneď prísť do školy. Tipujem, že je to menej podstatné, ako požiar, pretože to nebolo také unáhlené, ale dnes som v škole ešte nebol, tak som spojil príjemné s užitočným, pozriem decká, ktoré majú v tomto čase tréning a zároveň pôjdem za tým idiotom. 

Prišiel som sem fakt rýchlo, až som bol sám prekvapený. León ma čakal pred budovou. "Nemáš mať hodinu?" Ako riaditeľ školy by som ho mal fajne zdrbať, ale počkám si na dôvod, pre ktorý ma sem volal. 
"Mám, ale učí ju za mňa záskok." Oznámil mi s veľkým úškrnom a spoločne sme vykročili do budovy, no ja som si od nárazu myšlienok musel zastať. 
"Kto ťa môže zastupovať?" Spýtal som sa ho zmätene, pretože o minimálne dvoch ľuďoch, ktorí učia krpcov, viem, že si vyžiadali týždňové voľno. Tým pádom León zostal jediný, kto ich môže učiť, teda ak som nezabudol na niekoho. Mám toho na práci dosť, takže je to možné.
"Ty si ich zveril Juanovi?!" Dobre, on je človek, ktorý by naučil tancovať aj drevo, al deti by som u na starosť nedával. Hoci je dobrý, ale príliš nezodpovedný.  Na druhú stranu vzbudzuje rešpekt, takže by to možno šlo. Oh, musím prestať takto rýchlo premýšľať, pretože sa mi z toho točí hlava. 
"Nie. Totiž, prišiel ma pozrieť jeden vzácny hosť a viem, že decká by sa potešili, keby ich učí ten človek." Povedal mi len tak. Je to niekto, o kom ja teda neviem. 
Behom rozhovoru sme sa dostali pri učebňu, v ktorej prebiehala hodina. 
"Ale musíš byť potichu, nech nerušíme." Pošepkal mi a pomaly otvoril dvere. Medzi detskými postavičkami sa mihla štíhla postava, no nevybavil som si, či je to chlap alebo žena. 
Až potom, keď som zaostril, som si uvedomil, že je to žena, kvôli vypnutým vlasom, ktoré jej padali do tváre. Zadíval som sa na ňu a León sa len znovu uškrnul. "Prekvapenie." Povedal mi. Celé to vyzeralo ako vystrihnuté z filmu, pretože deti by sa za mnou rozbehli, alebo mi minimálne zakývali, keby ma uvideli. Teraz nič. Vnímali plne len ju, i keď ma registrovali. Aj ja som vnímal len ju. 
"Ako si ju sem dostal?" Otočil som sa k nemu a zatvoril za sebou dvere, nech im neruším hodinu. 
"Ja ani neviem. Sama sem prišla." Pokrčil ramenami a poškrabkal sa na zátylku. "Každopádne, určite neprišla za mnou." Potľapkal ma na ramene. "Ja som jej navrhol, aby tu odučila, a ja ťa privediem sem. Netuším, prečo prišla práve sem a prečo sa nikomu neozvala, keď prišla do Barcelony." Vysvetlil mi skomolene. Vravím, scéna ako z telenovely. 
"Ako sa cítiš?" Opýtal sa ma na margo toho, že som mu neodpovedal. 
"Ja ani neviem. Uvidíme, ako to bude pokračovať, podľa toho sa rozhodnem." Odpovedal som. Fakt, že je Anette pár metrov odo mňa, mi vytvoril mráz na celom tele. Neviem, čo od toho čakať. 

Ich hodinu som si pozrel do konca a Anette poslala decká do šatní. Ona si len dvihla uterák z pohovky a keď ma zbadala, opadol jej úsmev z tváre. Nezostala smutná, ale nervózna. 
"Ahoj." Do očí sa mi pozrela len na stotinu sekundy, sám neviem opísať, kam sa vlastne pozerá. 
"Ahoj." Odpovedal som jej rovnakým tónom. Niečo ako, keď ste si nie istí, či daného človeka vôbec môžete pozdraviť. 
"Máš chvíľu?" Opýtala sa ma. Očividne, ak som tu, mám. Slabo som prikývol a obaja sme sa pohli smerom k pohovke, na ktorú som sa posadil. Ona na opierku.
"Ja, ehm... ani neviem, čo chcem povedať." Začala opatrne, no verím tomu, že na takéto veci sa človek pripraviť nevie. 
"Prečo si sem prišla?" Začal som hneď ja. Nebudem ju zbytočne trápiť. 
"Pretože ťa nedokážem pustiť zo svojho života a nevyrovnám sa s tým, že a zo svojho pustíš ty." jej slová ma značne zarazili a umlčali zároveň. "Ja.. viem, že to nie je len tak," žmolila uterák v ruke a pozerala sa doň, akoby tam mala napísaný text, "ak mi to dovolíš, chcem začať odznovu." Vysypala to skôr a viac narovinu, než by som bol dúfal. 
"Anette, toľkokrát sme už začali odznovu." Sklamane som jej oznámil. Je pravda, že sa jej vzdať nechcem, ale ide to odznovu? Ide to aj po tom všetkom, čo sme si spolu prežili? 
"Ja viem, ale o tom to zrejme je. Museli sme si prejsť všetkým, kým sme dospeli k tomuto bodu." povedala to tónom, akoby k tomu chcela ešte niečo povedať, ale nepokračovala. 
Prikývol som. "Môže byť. A čo chceš so mnou teraz žiť bez záväzkov, alebo ako to plánuješ?" 
Povzdychla si. "Nie. Ono... mala som jeden problém, s ktorým som sa nevedela vyrovnať. O tom ti poviem neskôr, teraz na to nie je vhodná chvíľa." Povedala mi a ja som sa len držal, aby som ju neposlal kade ľahšie. A kedy bude vhodná chvíľa? Dobre, viem, že skôr či neskôr by som na všetko prišiel, ale toto je priveľa, nie? 
"A čo ak už nechcem začať odznova? Čo myslíš, prečo som sa ti neozýval?" Momentálne si nie som úplne istý, či to chcem ja. Ak si máme navzájom takto stále ubližovať, nemá to cestu. 
"Ak nechceš, budem to rešpektovať. Ja ťa však ľúbim aj keď viem, že som ti to nedala najavo. A tak to proste bude." Pri týchto slovách mi pozerala priamo do očí a tvárila sa vyrovnane so všetkým. Jej pohľad moje vnútro rozobral po súčiastkách. 
"Si iná." Povedal som jej bez rozmyslu. Je iná. Je... vyrovnaná. 
"Som. Viem, že som. Nemám ti čo vysvetľovať, proste to tak je. Stalo sa pár vecí, ktoré ma zmenili a ja som pre to niečo urobila. A takáto, nová, chcem byť s tebou. Bez váhania." V jej hlase, v jej očiach nevidno žiadnu emóciu, Akurát tak čistú úprimnosť. Nedokážem opísať, v čom je iná, ale je. Až mám pocit, že je to tá Anette, ktorú som pred rokmi stretol. 
"Čiže, keby ťa požiadam o to, aby si nechala prácu, všetko a presťahovala sa sem, urobila by si to?" V jej kamennom výraze som úplne nedokázal prečítať odpoveď. 
"Áno." Pokrčila ramenami a celý čas mi hľadela do očí. 
"Tak to urob. Vtedy môžeme začať odznovu." Povedal som jej tvrdo a rozhodne. Nech už nedochádza k žiadnym nedorozumeniam. 
"Tvoju vilu dokončím z Barcelony a v momente, ako uložíme poslednú dekoráciu, dávam výpoveď. Môže byť?" Náš rozhovor sa odohrával bez úsmevu a prejavu emócii. Anette, ktorá by a po prvej vete rozplakala a vyhovorila mi všetko, zmizla. Sedí predo mnou úplne niekto iný. 
"Až po výpovedi som ochotný s tebou niečo riešiť. Už nechcem Martina, slzy, hádky a výhovorky ani vidieť, jasné? Sama mi ukáž, čo všetko si ochotná pre mňa urobiť." Áno, znie to, že si potrebujem niečo dokazovať, ale opak je pravdou. Odstránim každý problém, ktorý medzi nami stál. 
"Rozumiem a súhlasím." Je si vedomá toho, že to nebude jednoduché. 
"Čakal som protesty." Pokrčil som jedno obočie, ale rozhodne som na sebe nedal poznať, že ma jej správanie prekvapuje v dobrom slova zmysle.
Anette sa postavila a fakt som myslel, že mi teraz povie, že sa vidíme naposledy, ak jej mám dávať ultimáta, ale ona sa len priblížila k mojej tvári a rozhodne mi povedala: "Za tie dôvody, prečo som tu, mi to stojí." S týmito slovami sa sebavedomo vyrovnala a odišla. Neviem kam, či do spŕch, šatne alebo preč. Neviem ani to, či ju do konca projektu uvidím.  

hellou divčatá. Netuším, ako to je možné, ale za 45 minút som mala napísanú celú kapitolu. Mám dojem, že to vychádzalo zo srdca, takže dúfam, že ste si ju užili, i keď nebola plná vášne, ani hádok. Máme tu niečo, na čo nie sme úplne zvyknuté. Ospravedlňujem sa však za nejaké chyby, ak som vynechala písmenko, alebo čokoľvek. Môj verný spoločník na ceste (rozumej notebook) už je staručký deduško a zrejme mu všetky moje myšlienky dávajú zabrať. Hneď, ako upgradujem moje vybavenie, dúfam, že kapitolky budú kvalitnejšie. Ďakuejm za porozumenie a so veľľľľmi zvedavá na vaše ohlasy. Papa a prajem krásny zvyšok víkendu.  PS: ľúbim vás