Dangerous Love

12. Skúška osudu

Upozornenie: v kapitole sa nachádza citlivý obsah.
Abraham

Na Floridu som sa vydal o niečo skôr, ako bude odovzdávanie vily. O niečo znamená asi o dva týždne, pretože dovolenka vždy padne vhod. Ubytoval som sa v hoteli, v ktorom sme sa kedysi s Anette stretli. Spomienky sa mi vynorili takmer okamžite. Prečo mnou sa otvoril pohľad na ligotajúce sa more, od ktorého sa odrážal obraz zapadajúceho slnka a dvoch jasných čiar od lietadiel.  Instantne som dostal chuť ísť sa rozvaliť na plážové lehátka a snívať. Vieme o kom. Spomeň čerta, prišla mi od nej správa. Klamal by som, ak by som povedal, že sa mi srdce nerozbúchalo ako splašené. Cítim sa ako pätnásťročý, keď som prvýkrát videl dievča.
"Dopravil si sa bezpečne?" Moje malinké zlate, aspoň raz mi dáva najavo, že by sa o mňa zaujímala, nebodaj bála? Okamžite som jej odpísal, že žijem, bezpečne ubytovaný a ešte som jej poslal selfíčko, ako ležím na posteli. Keby netrucovala a nerobila drámu, mohla tu byť tiež. Ale srandujem, všetko je také aké má byť.
"Už len 13 dní." Napísala mi. Ona pokračuje? Normálne pokračuje v konverzácii? Život zrazu nemôže byť lepší, cítim sa ako zamilovaný pubertiak.
- "Neprídeš skôr?" Keby ma teraz niekto vidí, asi si pomyslí, že som psychopat, tak veľmi sa usmievam.
- "Odovzdávanie mám naplánované na Vianoce, ale uvidím, čo môžem spraviť." Wohou! Ona ma má rada, naozaj.
- "Už nech som s tebou." Odpovedal som jej a zasnival sa, aké to bude. Nevidel som ju tak dlho. Určite ju objimem. Možno pobozkám, alebo si to nechám na neskôr. Podľa toho, ako sa bude ku mne chovať. Snívam o dni, kedy ju budem môcť objať a pobozkať bez toho, aby som sa bál, či to bude cítiť rovnako, alebo o istote, kedy už nebudem myslieť na to, či sa niečo pokazí a znova sa rozídeme. Musím s ňou začať komunikovať, nie a chovať ako maé decko. Som dospelý muž a záleží mi na nej. Je načase sa chovať primerane k tomu.

Svoje dúmanie som presunul nakoniec na pláž. Našiel som aj lehátko, na ktorom sme sa s Anette rozprávali, keď sme sa tu stretli. Kam sa podeli naše sľuby, predsavzatia a dohody?  Zrejme bolo najlepšie vložiť naše životy do rúk osudu. Na niektoré veci proste nemáme vplyv. A niečo zlé sa musí stať, aby sa stalo lepšie.
Slnko už zapadlo a mne zostalo na spoločnosť len svetlo mesiaca a neďaleká skupinka mladých ľudí, ktorí hrali volejbal. Kde sú tie doby, keď sme v Cadíze hrali basketbal? Chýba mi to. Zrazu som zostal sám. Akože, som tu sám celú dobu, ale teraz sa cítim osamelo. Prázdno. Akoby niečo nebolo v poriadku.

Anette

Na chladničke som odškrtla šiesty deň do príchodu na Floridu a otočila sa k Leónovi, ktorý spokojne ležal na gauči pred televíziou a pil horúcu čokoládu. Skonštatoval, že Abe robí lepšiu, o čom som, samozrejme, vedela. Ale keď sa mu nepáči, piť ju nemusí.
"Abe navrhol aby som prišla skôr." Oznámila som Leónovi a naozaj začala uvažovať nad tým, že by sme si spravili menšiu dovolenku.
- "Ako mu vlastne vysvetlime, že sme doteraz boli spolu?" Ak by sme prišli na čas, nemuseli by sme nič vysvetľovať, keďže veľa hostí príde buď rovnakým letom, alebo v rovnaký deň.
- "To neviem. Mohol by si sa vrátiť do Barcelony a prísť s ostanými." Precestuje aj gate kvôli mne, ale naozaj mi teraz nič iné nenapadlo.
- "Tooo nie je taký zlý nápad. A chceš ísť za ním? Si si istá že mu nevyzradíš niečo skôr?" Vážne sa na mňa zahľadel, že mi priam preskúmal celé vnútro mojej duše.
- "Istá si nie som, ale môžem sa o to aspoň pokúsiť." Zaškerila som sa. Úprimne sa ho už neviem dočkať.
- "A bude v poriadku, keď pôjdeš na Floridu sama? Nemal by som zostať s tebou?" Vyrušil ma z myšlienok, keď som pozerala letenky. Trošku ma mrzí, že nebudem na Vianoce s našimi, ale hneď po novom roku prídem a určite aj s Abem, takže to budú dvojité Vianoce. Vlastne trojité. Hah.

S Leónom sme si dali filmový večer a pozerali sme Psiu dušu, revala som pri tom ako malé decko a keď mi prišlo potvrdenie o rezervovaní letenky, revala som ešte viac. Ani neviem, prečo ma to tak dojalo. Asi si za posledné dni uvedomujem, že s Abem chcem byť a evidentne on tiež so mnou. León to, samozrejme, chápal, objal ma a na chvíľu som sa cítila, že môj život je bez problémov. Chcela by som sa takto cítiť častejšie. Nanešťastie život nie je fér, takže mi nezostáva nič iné, ako sa s tým vyrovnať.
- "Anette, nebude lepšie, ak sa pôjdeme obaja vyspať?" Navrhol León, aj keď neviem, prečo. Je to skôr nočná sova, ako ranné vtáča, ale možno je dnes unavený. Aj keď nie je vo svojom inšpiratívnom prostredí, snaží sa pracovať, aby nezavadzal popri práci mne. Ale že mu to vychádza - dal dokopy veľmi peknú pieseň, ktorú, snáď, budem počuť onedlho vo finálnom znení.
Aj tak mi to nedalo a spýtala som sa ho: "si si istý, že si chcel vysloviť práve toto? Nie napríklad, či si nepomrieme aj pokračovanie?" Štuchla som ho lakťom do boku, no netváril sa z môjho nápadu dvakrát nadšený.
- "Nie, Anette, mám taký zvláštny pocit. Asi som len prepracovaný z toľkého hrania sa s Mayou." Zaškeril sa a zo mňa opadol stres, ktorý sa mi v hrudníku začínal zbierať. Ale aj tak mi zostala jedna myšlienka v hlave - nemá nejakú zlú predtuchu?