Dangerous Love

2. Je koniec

Anette 

León ma zaviedol do hotela, v ktorom boli ubytovaní a ja každým metrom bližšie k Abrahamovi som sa viac triasla. Nedokážem si predstaviť, ako sa mu budem môcť pozrieť do očí, nie to ešte sa s ním rozprávať, alebo ku dokonca povedať o mojom tajomstve. Stokrát som si ho v hlave prehrávala a stokrát som to zavrhla, stokrát som si povedala, že to nedokážem a verím stále tomu, že to nedokážem. Som proste príliš slabá.
Pri vstupe do izby mi prišlo nevoľno a chcela som odpadnúť. "Dýchaj, všetko bude v poriadku." Povedal mi León a podržal ma.
Pomaly som prešla k zárubni a nakukla cez ňu ako cez čarovnú bránu do izby, kde sedel Abraham na posteli hľadiac totálne do blba. Ani brvou nepohol.
"Abe..." Začala som a on sa pri začutí môjho hlasu strhol. Ale nepozrel na mňa.
"Abe, prepáč mi to." Padla som k nemu a objala ho okolo krku, on sa však stále ani nepohol.
"Prečo, Anette, prečo?" Zašepkal, no viac sa neunúval niečo hovoriť.
"Len chcem čas..." - "Nie, Anette. Ja už som sa snažil dosť. Myslíš ty vôbec aj na mňa?am dojem, že nie. Končím." Jeho slová ma tvrdo zaboleli. Bolo to ako rana do stredu srdca.
"Abe..." Zahabkala som, no výraz jeho tváre sa nemenil.
"Nechaj ma samého." Skočil mi do reči.
"Ale..." Úplne sa cítim ako na pohrebe. Pochovali sme všetko, čo sme k sebe cítili.
"Rešpektuj to!" Zvýšil hlas a mňa striaslo. Naozaj som to pokazila.
"Ja..." - "Ja rešpektujem teba, tak ty rešpektuj mňa. Aspoň raz." Viac som nemala slov.

Domov som sa vrátila uplakaná, zmorená a mierne ospalá. Dnes to bol najhorší deň môjho života. Nie pre to, že sme sa pohádali, ale pre to, že to bola už možno posledná hádka posledné stretnutie. Bojím sa, že už to nebude také ako predtým. Abe až dotetaz veril, že chcem s nim stráviť koniec života a ja som ho odmietla, sklamala som ho, zatvorila som mu dvere pred nosom. Nádej na život s milujúcou osobou som mu zrušila ako domček z karát, takisto aj mne. Nemôžem sa mu čudovať.

Po sprche som padla do postele zrakom k plafónu premýšľajúc o dnešku. Čo som to len spravila? Maya si položila hlavu na moje brucho a spokojne odfúkla. Necíti môj nepokoj? " Maya, počkaj..." Brucho ma príšerne zabolelo, priam ma pichalo v podbrušku. Asi mi prichádzajú jahôdkové dni. Ah, ešte to mi ku šťastiu chýbalo! Nie len že ma to ubíja, ešte ich mám aj zbytočne, keď mi nezaistia potomkov. Od zúfalstva, žiaľu a vyčerpania som spustila obrovský plač, až sa maya vyľakala. Ľahla si vedľa mňa a znova sa mi pritúlila k bruchu. "Maya daj mi pokoj." Zamrnčala som. Nakoniec som zaspala, i keď viem, že už sú nezaslúžim ani ten spánok.

Ráno, teda pred obedom som sa zobudila ešte viac rozbitá. Pozrela som na displej mobilu s nádejou, že si nájdem aspoň neprijatý hovor od Abeho, správu, čokoľvek, ale pohľad na prázdnu obrazovku ma ešte viac sklamal. Zababušila som sa naspäť do perín a zaspala...

O niekoľko minút alebo hodín neskôr som sa zobudila na trieskanie na vchodové dvere. Nemám absolútny pojem o čase, dni, roku, mesiaci. Nemám pojem o živote.
Vysúkala som sa z postele a myším krokom som sa dokopala k dverám, brucho ma bolí ako splašené a myšlienka na menzes mi na nálade nepridáva.
"Kto je?!" Prinútila som sa zo seba dostať aspoň dve slová.
"Karolína." Povzdychla som si a otvorila jej, ona vletela do bytu ako splašený tajfún, dobre že tu bordel nenarobila. Ak nie v byte, určite ho narobí v mojej hlave.
"To prečo?" Založila si ruky vbok a čakala na moju odpoveď.
"Ty sa ma ešte budeš pýtať?" Nemám chuť na ňu vrieskať. Chcem len spať.
"Anette, uvedom si, že nemať deti nie je koniec sveta. Abe zrušil kvôli tebe dôležité veci, okamžite letel za tebou, keď zistil, že končíš skôr. Všetko plánoval z lásky k tebe a nie k vašej budúcnosti, deťom, alebo čomukoľvek!" Spustila na mňa a ja neviem, či sa mi moja myseľ zatemnila alebo vyjasnila.
"Keby som aspoň vedela, ako mu to mám povedať. Proste to nedokážem." Rozplakala som sa.
"Abe odchádza a je to len a len tvoja vina. Pretože sa nedokážeš prekonať a potrebuješ sa stále ľutovať. Vzchop sa." Kaja ani nečakala na moju odpoveď a odišla, plná zlosti voči mne.
Zúfalá som zavolala Leónovi, ktorý mi to zdvihol hneď po prvom zvonení. "Ako je na tom?" Spýtala som sa ho hneď bez pozdravu.
"Neviem. Ako, komunikuje so mnou v pohode, ale je depresívny. Je to na ňom extrémne vidno." Je znepokojený, to počujem už teraz.
"Vraj odchádzate." Do hlasu sa mi znovu začali drať slzy.
"Večer už budeme v Barcelone." V jeho hlase som počula, že chce ešte niečo povedať, ale nepovedal. Zrejme ma už nechcel ďalej trápiť.
"Dobre, ja.. Ehm... Ak mu chceš povedať o mojom tajomstve, tak... Môžeš." Viem, viem, je to extrémne zbabelé, ale ja mu to skrátka nedokážem povedať.
"Anette, ja... Veľmi rád by som, ale toto by si mala urobiť ty. Hoci viem, že je to ťažké. Uvidím. Prepáč, ale musím ísť. Pa." Zložil. Strácam ich. Všetkých.

Abraham

V Bratislave som si kúpil letenku rovno do Cádizu, mal som šťastie, že som ju vychytal. Udalosti zo včerajšieho dňa ma zmohli natoľko, že nemám chuť ani pracovať. A doma mi bude dobre, aspoň chvíľku.
"Volala mi Anette." Pri počutí jej mena ma pichá pri srdci, doslova mi sťahuje žalúdok.
"Super." Zaujímalo ma, čo chcela. Extrémne ma to zaujíma, ale musím ju od seba odstrihnúť. Vzťah s ňou mi celý čas ubližuje a ja si ako taký idiot nahováram, že to bola proste obeta pre našu lásku. Jasné. Žiadna obeta. Proste to nemalo. Zmysel.
"Nechceš vedieť, čo chcela?" Stál vedľa mňa a pozeral na mňa. Nuž.
"Nie." Zatvoril som si tašku a hodil ju pri dvere. León len pokrčil ramenami a nepýtal sa ma ďalej.
"Kamo, mal by si niečo vedieť." V jeho hlase som začul značný náhly tón.
"Nezaujíma ma to." Povedal som a viac sa s ním nerozprával. Nemienim ju ďalej znášať vo svojom živote.

V Cádize som to zaparkoval rovno do mojej izby, nehľadiac na to, že ma rodičia dlho nevideli. Bez toho, aby som s nimi prehodil čo i len pár slov, som prešiel okolo nich. Strašne som sa chcel robiť, že ma to nevzalo, ale opak je pravdou. Nechápem, čo sa medzi nami stalo, nechápem, prečo sa takto rozhodla, nerozumiem, prečo mi nedôveruje natoľko, aby sa so mnou porozprávala.
Hľadiac do stropu som nevedel nájsť odpoveď ani na jednu z mojich otázok. Človek si myslí, že niekoho pozná ako vlastné topánky a ono to vlastne je úplný opak.
Zrazu sa mi lem otvorili dvere a do izby vošla Shira, za dverami stála mama a kontrolovala, či je bezpečné vojsť. Shira sa pritúlila ku mne, cítila moje stavy. "Všetko je v poriadku?" Spýtala sa ma mama, keď pootvorila dvere viac.
"Nie." Odpovedal som stručne. A potom som si začal nadávať, prečo som jej nepovedal, že je všetko v poriadku, aby sa o mňa nebála.
"Čo sa stalo?" Zatvorila za sebou dvere a opatrne sadla na okraj postele.
"Nič, mami, nechcem ťa tým zaťažovať." Neteší ma, že ju takto od seba odháňam, ale inak to nejde. Nechcem, aby bola zo mňa alebo z Anette sklamaná.
"Abe, hoci máš už dospelý vek, stále si moje dieťa a stále ma bude trápiť, keď trápi niečo teba. Prišiel si sem bez toho, aby si sa ohlásil alebo sa s nami čo i len zvítal. Zatvoril si sa do izby a nekomunikuješ. Toto nie je len tak obyčajný problém." Pohladila ma po hlave. Ja som jej neodpovedal a vlastne som nepovedal nič, kým neodišla. Nemienim jej nič hovoriť.

V noci som sa zobudil na nepríjemné sny. Videl som Anette, ešte keď mala osemnásť, v nemocničnej košeli, ako mi hovorí "prepáč" s uplakanou tvárou. Vzalo ma to, vyľakalo, mal som chuť ju kontaktovať a skontrolovať, či je v poriadku, ale zbavil som sa toho pocitu veľmi rýchlo. Nemôžem sa zachovať takto. Teraz je na rade ona, aby mi niečo dokázala. Ak teda bude chcieť. A ak budem chcieť ja.

Ráno som si to zamieril rovno do sprchy a zo sprchy do kuchyne, so stiahnutým žalúdkom vymyslel ľahké raňajky a stretol sa tam s mamkou. Zaželal som dobré ránko, pokúsil sa o úsmev a sadol pred telku. "Už mi povieš, čo ti včera bolo?" Mamka je neoblomná, ale nemienim jej nič viac povedať. Shira sa pritúlila ku mne a neriešila. Chcem mať život ako ten pes.

Ahojte baby. Dnes len taká omáčková, tak mi povedzte, či si myslíte, že Abe robí správnu vec. Som moc moc moc unavená, takže vám odpíšem ráno. Papa ❤️