9. Vianočné prianie

238 34 15
                                    

Anette

"Daj na seba pozor, o chvíľu sa uvidíme." Objala ma Anabelle najsilnejšie, ako vedela, čím som ja takmer stratila dych, ale zvládla som to.
- "Dám, neboj. Všetko bude také, aké má byť." Odpovedala som jej a pohla sa Ďalej, pretože na rozlúčenie ešte čakal León a Thea. Diego neprišiel, pretože sa ako vzorný otec zostal starať o malú Kristie. Nakoniec som aj rada, lebo bohvie, akú poznámku by zase utrúsil.
- "Kedy prídeš?" Opýtala sa ma Thea detskou hatlaninkou, ale dokázala som jej slová rozlúštiť.
- "Ešte párkrát sa vyspinkáš a budem tu." Brnkla som jej prstom po maličkom nošteku a usmiala sa na ňu, ona mi tiež venovala úsmev a ja som pokračovala ďalej k Leónovi. Doteraz neviem, kam sa včera ráno vyparil a asi sa to už nikdy nedozviem. Hoci by som sa ho to mohla opýtať teraz, nebudem už márniť čas.
- "Je sranda, že si sem prišla za Abem, aby si mu povedala o svojej zmene, a ani si mu to nevysvetlila." Zachechtal sa a mne vtedy svitlo, že ja som mu fakt o tom nepovedala. Ale čo už, aj tak sa to o chvíľu dozvie, pri rannej káve na terase jeho vily.
- "Aj tak som spokojná so všetkým, čo sa za posledné dni stalo." Objala som ho a žmurkla na neho, nech zostane náš rozhovor v tajomstve, až pokým ho na svetlo sveta nevyhrabem ja.
- "Som tu, som tu, čo som zmeškal!?" Viac ma jeho hlas nemohol potešiť. Naozaj som si myslela, že sa na celé lúčenie radšej vykašľal, z akéhokoľvek dôvodu.
- "Akurát načas." Povedal mu León a potľapkal ho po ramene. Ja som tam stála, prekvapená a prikovaná k zemi.
- "No poď na moju hruď." Abe otvoril náruč, ale smerom k Leónovi. Ušlo mi niečo? "Jaj, vlastne s touto sa lúčim." Otočil a ku mne a ani som sa nestihla nazdať, už som bola v jeho náručí. Ostatní okolo nás sa zasmiali.
- "Občas sa sama seba pýtam, s kým som si to začala." Priznala som sa, pokojne nahlas, nech to všetci počujú.
- "S čistým bláznom." Vyplazil mi jazyk a mne ohlásili let. "Vráť sa zdravá a ešte šťastnejšia."
Vrátim, Abe, lebo budem mať dôvod. A hneď dva...

Pred odletom som dala vedieť Martinovi, že o nejaký čas pristávam vo Viedni a mohol by pre mňa, ako obetavý šéf, prísť. Ak nie, tak ho začnem psychicky vydierať a bude žiť s pocitom viny. A čuduj sa svete, on naozaj prišiel. Čakal ma na parkovisku vo svojom novom autíčku, ktoré si, ako riaditeľ firmy, mohol dovoliť ako predvianočný darček. Mať tak jeho život...
"Čo si vybavila na služobke?" Spýtal sa ma po chvíľke ticha, ktoré nastalo v aute, keď sme vyšli na diaľnicu.
- "Veľa vecí. Oznámila som mu, kedy odovzdávame kľúče a zrejme budem dávať výpoveď." Po mojom dokončení takmer stratil kontrolu nad vozidlom. Zrejme tieto slová nečakal.
- "A-akože výpoveď?" A čo chalan zabudol význam slova výpoveď?
- "No, proste, výpoveď. Po dokončení tohto projektu odchádzam z firmy." Vysvetlila som mu prosto, bez zbytočných omáčok. Bude to musieť pochopiť.
- "A kam pôjdeš?"
- "Do Barcelony." Po tejto informácii sa mi to zdalo reálnejšie. Naozaj sa chystám spraviť takýto veľký krok, i keď, mala som už dávno.
- "Čo tam budeš robiť?" Počujem v jeho hlase, ako ho pomaly chytá panika. "To ti nakázal on?"
- "Žiť? V podstate áno, skôr to bola požiadavka." Sama som zo seba zaskočená, s akým kľudom mu to hovorím. Asi preto, že na mojom rozhodnutí visí teraz niečo oveľa dôležitejšie.
- "To snáď nemyslíš vážne!" Teda, nečakala som, že moju výpoveď zoberie takto neprofesionálne. Začínam sa báť o svoj život, keď vidím, aký je rozhodený a je vodičom auta. Asi mu navrhnem, že budem šoférovať ja.
- "Ale ja nevidím dôvod zostávať tu, keď chcem žiť s ním." V tejto chvíli mi úplne nedochádza, či Martin o vzťahu medzi mnou a Abrahamom vie, alebo nie. Aj keby nie, nie je taký hlúpy, aby mu to nedošlo. Koniec koncov, je len moja vec, s kým chcem byť.
- "Aha, takže žiť. Výpoveď môžeš dať až o tri mesiace." Povedal rozhodne, akoby do neho vstúpil iný človek. Razom vymenil zhrozenú tvár za kamennú.
- "Aké tri mesiace? Načo tri? Mám právo odísť kedykoľvek, ak mám dokončené všetky zákazky!" Bola som preč tak dlho, že mi niečo ušlo?
- "Ale ty nemáš všetky hotové." Naozaj mi niečo ušlo.
- "Akože? Práve som povedala, že Abrahamovi v decembri odovzdávam kľúče od vily a ty mi chceš tvrdiť, že nemôžem odísť?" Na tvári sa mi vytvoril môj typický nechápavý výraz, tentokrát zmiešaný so štipkou hnevu.
- "O tvojej vile sa písalo vo veľa článkoch a oslovili nás pre ďalší zahraničný projekt. Pridelil som ti ho." No, držte ma, lebo tomu chlapovi asi prisuším. Ako si dovolil prideliť mi projekt, s ktorým som ja nesúhlasila?
- "A prečo si ho nedal niekomu inému?" Silou mocou sa snažím zachovať kľud, ale je to veľmi ťažké.
- "Skús zapnúť mozog. Kvôli koho práci sa ozvali? Kvôli tvojej. Keby mám tvoj klon, dám to jemu." Samozrejme, že mi to došlo, ale aj tak sa pokúsim z toho vykrútiť.
- "Nie, Martin, nemôžem to prijať."
- "Ale prečo nie? Projekt ti bude trvať maximálne tri mesiace, však ti to vravím." Neviem, odkiaľ zobral tri mesiace, lebo doba celého projektu sa nedá len tak odhadnúť.
- "Lebo proste nie. Nemienim ti nič vysvetľovať." Zaťala som sa, i keď by som mu to rada šplechla do očí. Možno raz ho prídem navštíviť a všetko mu vyrozprávam.
- "Končím túto debatu." Povedal, akoby tým malo byť všetko vyriešené.

Abraham

Domov som šiel hneď, ako som videl, že sa lietadlo Anette dvihlo k oblakom. Nemôžem povedať, že ma posledný vývin udalostí milo prekvapil, ale tiež si už nerobím veľké nádeje a myslím, že je to tak lepšie.
Po príchode domov a následnom zaparkovaní do mojej postele som hodil na seba notebook a rozhodol sa, že popozerám vianočné darčeky. Ja viem, že darčeky nosí Ježiško, ale tento rok to nebude stíhať, takže sa o to musím postarať ja. Vlastne premýšľam, že ako každoročne, sa stretnem s mojou obšírnou rodinou a nebolo by také zlé ich rovno pozvať na odovzdávanie kľúčov od mojej vily. Vianoce tým pádom môžeme stráviť v Miami. Aj s Anette. Konečne. Vidíš, Abe, nie si taký sprostý. Ihneď som poslal správu mame, bratovi a niekoľkým rodinným príslušníkom.
Ani nie do dvoch minút mi prišiel hovor cez facetime od Isabel.
- "Halo, halo, krpec." Pozdravil som ju a z obrazovky sa na mňa vyvalili obrovské oči. Občas ma Isabel aj svoje svetlé chvíľky, kedy sa nechová ako pubertálne decko, ale ako oja sestra.
- "Vraj rodinné stretnutie pod stromčekom v Miami?" Bez pozdravu? Dievča, ak sa budeš takto chovať, nechám ťa doma.
- "Áno. Neviem, či ti mama vravela, ale Anette mi tam stavia dom. Nový dom."
- "A bude tam aj ona?" Zamyslene na mňa zaškúlila a vôbec nepochybujem o tom, že mi silou mysle vkladala do úst slová, ktoré chcela.
- "Skús sa jej vtedy opýtať, možno zostane." Pravdupovediac, ani neviem, či moje pozvanie príjme. Pevne však verím, že áno.
- "Bude musieť, bude to moje vianočné prianie."
- "Dobre, dobre, teraz mi však povedz, aké prianie máš pod stromček, aby Ježiško vedel."
- "Ale, Abe, prosím ťa, ja už dávno viem, že Ježiško nechodí a darčeky nosí mama s ocom." Wau.
- "No a čo teda pod ten strom chceš?" Výrazom v tvári som jej naznačil, že nemám na ňu celý deň, aj keď rátam, že pri mobile strávim zvyšok večera. Mal by som ešte zájsť cvičiť.
- "Poníka, alebo hocičo." Ak som doteraz vyzeral akokoľvek, teraz sa tvárim ešte viac. Rozumej, že mi obočie uletelo do vesmíru. Tak poníka.
- "Aj s krídlami a rohom?" Pokračoval som v debate, akoby som vôbec nezostal zarazený.
- "Vo fialovej farbe, prosím." Zaklipkala očami a ja som uznal za vhodné vymeniť moju sestru za niekoho z mojich rodičov. V displeji sa zrazu objavila mama.
- "Takže Anette?" Nadvihla jedno obočie. Ihneď som jej prikývol.
"Kto sa vo vás už má vyznať. Ako je to medzi vami teraz?" Je mi ľúto, že je mama z nášho vzťahu takto zmätená a ani raz by som nepovedal, že nie je tak trochu aj sklamaná. Nuž, kto môže za to, že sa to takto vyvinulo.
- "Dali sme si dohodu. Táto rozhodne o tom, či spolu zostaneme, alebo nie." Povedal som jej v skratke, pretože teraz ani ja sám neviem povedať nič viac.
- "Ja ti tak prajem, aby ti to už vyšlo, hlavne s ňou. Ale nezahrávajte sa s osudom." Nachvíľu som nadobudol pocit, že je mama veštkyňa a snaží sa mi niečo naznačiť.

Bola asi polnoc, keď som sa precitol, že ešte stále volám s rodičmi. Povie mi niekto, čo som s nimi mohol tak dlho preberať? Vôbec mi to však nevadilo, pretože ich uvidím až o mesiac dovtedy netuším, či si nájdem čas s nimi prehodiť pár virtuálnych slov. Teraz je však čas cvičiť, aby som úplne nezlenivel.

čaute baby. Ja viem, zase som tu dlho nebola. Mám dojem, že to píšem v každej kapitole. Veľmi by som sa chcela polepšiť, ale moja vôľa a odhodlanie je momentálne na veľmi nízkej úrovni. Nebudem tu vymenovávať dôvody, prečo, ale nejaké tu sú (nebojte sa, nič strašné). Ale prezradím vám teda, že som sa prihlásila na výšku a jediné, čo od vás chcem, aby ste mi držali palce (konkrétne 20.1.), pretože ma čakajú talentové skúšky.
Okrem toho, pevne verím, že ste prežili krásne Vianoce, tu v príbehu si ich zopakujeme v blízkej dobe. Tak ja vám prajem ešte šťastný nový rok a pevné predsavzatia. A ešte by som vás chcela požiadať o kritiku na kapitolku. Papa a ľúbim vás stále.

Dangerous LoveWhere stories live. Discover now