Dangerous Love

14. Dva dôvody na radosť

Venované NicolStrawberry

Anette

Pokrčila som si nohy a sledovala infúziu, ako pomaly steká dolu. Okolo mňa sú len biele steny a veľké okno s balkónom, jedna posteľ a kreslo. A v malom výklenku pohovka pre návštevy. Už sa tu nudím. Nie, že by som sa mala dobre, ale zdravotne mi je lepšie. Doktori povedali, že mám nízky obsah železa a musím si na seba dávať teraz pozor, ale pre istotu mi urobili všelijaké možné vyšetrenia. Mám šťastie, že som na izbe sama, takže môžem byť hore ako dlho chcem a nemusím ísť spať. Ale aj tak mám rozsvietenú len malú lampu, aby som dovidela len na svoje bruško. Stále nemôžem tomu uveriť, ale necítim sa šťastne. Chcela by som, aby o tom už vedel Abe, tešil sa so mnou, vtedy bude všetko dokonalé. Len to si želám.
León sa šiel von vyvetrať, aj keď chudák dnes behal celý deň. Doniesol mi sem knihu a telefón, ale zabudol nabíjačku, takže mi je na nič. Aspoň by som chcela odpísať Abrahamovi, určite mi písal. Možno sa o mňa aj bojí. León ho určite informoval.

Som trošku nervózna z výsledkov, pretože netuším, aký je stav môjho dieťatka. Srdiečko mu bije, ale doktori ma pripravili na to, že nie je všetko na 100%. León mi zaklopal na dvere, tak som ho pozvala ďalej. A spoza dverí sa vynoril on. V momente som sa chytila za tvár a rozplakala sa, chcela som sa postaviť, ale nemohla som. "Ty si tu." Zašepkala som a cez slzy šťastia som ho ani nevidela. Útrpne sa na mňa pozeral, ale vedela som, že je rád, že ma vidí.
- "Pre toto si bola odhodlaná zmeniť sa?" Opýtal sa ma a prisadol si ku mne na posteľ. Pokývala som hlavou a načiahla sa pre vreckovky. "Nenamáhaj sa." Podal mi ich. Neviem prestať plakať.
- "Nechela som ti to povedať takto." Veľmi ma mrzí, že mu nepripravím prekvapenie pod stromčekom. Tak veľmi som sa na to tešila.
- "Na tom vôbec nezáleží. Hlavne, že ste v poriadku." Chytil ma za ruku a pritúlil si ma k sebe.
- "Ľúbim ťa." Povedala som mu a konečne sa mi podarilo zastaviť slzy. Zrazu som sa cítila pokojne.
- "Aj ja vás." Pobozkal ma do vlasov a pod perinou mi pohladil bruško. Je to najkrajší pocit na svete. "Aj vieš, čo budeme mať?"
- "Nie. Bola som na vyšetrení, ale lekárka mi povedala, ale že mi nepovie žiadne novinky, pokým to nepoviem tebe. Ani fotku z ultrazvuku mi nechcela dať." S mojou gynekologičkou sme dlhoročné priateľky, takže si to mohla ku mne dovoliť.
- "Nuž, tak už sa môžeš dozvedieť všetky novinky. Vlastne, pôjdem tam s tebou. Už sa od teba nepohnem." Podoprel mi bradu a pobozkal ma.
- "Kedy sa mám tešiť na krpca?" Spýtal sa ma s nadšením.
- "Ak všetko pôjde podľa plánu, o pol roka bude tu." Úsmev sa mi rozšíril od ucha k uchu. O pol roka budem mamou. To je nepredstaviteľné.
- "Tak to aby sme začali zariaďovať izbičku." Zamyslel sa a opäť si ma pritisol. Je pravda, že ja som doteraz nič neriešila. Chcela som to udržať v čo najväčšej tajnosti.
- "Tvoji rodičia o tom vedia?"
- "Nevedia. Chcela som to celej rodine povedať pri stromčeku." Trošku ma trápi, že už mi to nevyjde.
- "Tak stále môžeme. Pozveme na Floridu aj ich a Christiana. Budú tam aj moji rodičia a súrodenci, aj všetci naši priatelia. Bude to super." Nadšene mi povedal, aj keď si nie som istá, či budem môcť lieať, tešila som sa tiež.
- "Zostáva len dúfať, že je všetko s bábätkom v poriadku."

Abe s Leónom zostali so mnou celú noc. Keď za mnou prišla sestrička, bola riadne zmätená a to ešte neviem, čo mi na to povie doktor. Ten nenechal dlho na seba čakať a vošiel do izby pár minút za sestričkou. "Dobre ránko prajem budúcej mamičke," pozeral do papierov a až keď sa na mňa pozrel, zostal trošku v šoku. "Ehm... dvaja oteckovia?" S Abem sme sa zasmiali, a ja som pokrútila hlavou.
"Mám so sebou otca a opatrovateľku." Zaškerila som sa.
- "Hádam, že otcom ste vy, predtým taká rozžiarená nebola." Podišiel k Abemu a podali si ruku.
- "Už to tak bude." Povedal s veľkým úsmevom aj on. Jeho slovenčina je dosť kostrbatá, ale zrozumiteľná. Žasnem. Aj keď viem, že oveľa jednoduchšie by bolo pre nebo, keby doktor rozprával anglicky.
- "Cudzinec?" Otočil sa na mňa.
- "Španiel." Pokrčila som ramenami.
Usmial sa na mňa a okamžite prepol do angličtiny. Tiež nebola perfekntá, ale podstatu vedel veľmi dobre povedať.
- "Dobre, takže mamička je v poriadku, ale mali by ste si na seba dávať obrovský pozor, pri dvojčatách je tehotenstvo oveľa rizikovejšie..." - "Počkajte, čo?" Prerušil ho Abraham.
- "Dvojičky?" León nadvihol obočie tak vysoko, že mu skoro splynulo s vlasmi.
- "Vy ste nevedeli, že čakáte dvojčatá?" Vážne sa na mňa zapozeral. Asi už viem, čo predo mnou gynekologička tajila.
- "Úprimne, nie."
- "Ha, ja som hovoril, že Vám budem kočíkovať dvojičky." Zasmial sa León a hneď šiel Abemu pogratulovať.
- "No, tak už viete. Každopádne, všetci traja ste zdraví, zatiaľ sa nevyskytli žiadne komplikácie. Krvné testy v poriadku, sono v poriadku, plodová voda v poriadku, predpísal som vám nejaké vitamíny. Vzhľadom na váš predošlý potrat a diagnostikovanú neplodnsť, kvôli poškodeniu maternice, by som dbal na zvýšenú opatrnosť. Doobeda vypíšeme prepúšťaciu kartu." Žmurkol na mňa a usmial sa. Po jeho odchode sme všetci zostali ako obarení a chvíľu sme nevedeli, čo povedať.
Ticho prerušil až León. "Moja misia sa týmto úspešne skončila. Ak dovolíte, o hodinu a niečo mi letí lietadlo do Barcelony, nechal by som vás, hrdličky, osamote." Postavil sa z kresla v rohu miestnosti a objal ma, zatiaľ čo som sedela na okraji postele. Abrahamovi chlapsky potľapkal po ramene a povedal mu, že je frajer. "Vidíme sa v Miami, snáď nás tam celú veľkú rodinu nenecháte." Odkázal nám a zmizol vo dverách. Je to veľký chlapec, nestratí sa. Má aj kľúče od môjho bytu, takže verím, že stihne pred odchodom zobrať aj batožinu.

Ako sme vychádzali z nemocnice, držali sme sa za ruky a rozprávali sa. Keď sme vyšli, akurát snežilo. Cítim sa ako v dokonalej rozprávke. Abe ma silno objal a zatočil sa so mnou. "Budeme rodičia." Povedal mi a vášnivo ma pobozkal. Pobrali sme sa smerom k východu, ale pre mňa zostala jedna vec nevyriešená. "Abe, počkaj." Zostala som za ním a on sa za mnou zmätene otočil.
- "Prepáčiš mi to všetko?" Hormóny a moja precitlivenosť sa rozhodli, že mi spustia slzy.
- "Iba ak aj ty mne." Silno mi stisol ruku. Od úľavy som sa rozplakala, ale netrvalo to dlho. Cítim sa ako znovuzrodená.

Dali sme si dlhú prechádzku cez zasnežené mesto, až ku mne domov. Vypýtala som si od Erika náhradné kľúče od môjho bytu a rovno ich zoznámila. "Abe, môj najlepších kamarát Erik, Erik, môj priateľ Abraham." V rýchlosti si podali ruky, pretože Erik nemal veľa času a my dvaja sme boli premrznutí na kosť. Bude ešte príležitosť sa zoznamovať, som si tým istá.
- "Budeš niečo papať?" Spýtala som sa ho a nazrela do chladničky. Trošku sa hanbím za to, že v nej nič moc nie je.
- "Teba?" Nadvihol jedno obočie a ja som sa pozrela na nebo pohľadom, či to myslí vážne. "Čo? Nemôžeš mať sex?"
- "Však môžem." Zaškerila som sa. "Ale naozaj hladujem." Povedala som mu a pohladkala si bruško. Teraz musím živiť tri životy. Uf.
- "Anette, nepôjdeme dnes poobede pozvať vašich do vily?" Navrhol mi. Nuž, to je dobrý nápad.
- "Môžeme ísť do mesta, najesť sa a zastaviť sa u nich?" Napadlo mi, že by sme mohli ísť k nim na obed, ale asi nevaria pre piatich. Vlastne, siedmych. A možno tam je aj Chrisova priateľka.
- "Dobre. Počuj, definitívne sa asi presťahuješ ku mne. Alebo chceš zostať tu?" Som rada, že ma nechal vybrať si.
- "Žartuješ? Ja milujem Barcelonu, nebudem svoje deti vychovávať v zaprdenej Bratislave." Zasmiala som sa a uvedomila si, že toto všetko bude treba pobaliť a previesť.
- "Vlastne, asi bude treba predať byt a všetko sťahovať." Vyplašila som sa a Abe mi chytil tvár do dlaní, aby ma upokojil.
- "To nechaj na mňa. Ty sa sústreď na papanie a spinkanie, aby boli bábätká spokojné." Moje srdce sa práve roztopilo.
- "Pohyb je tiež veľmi dôležitý." Upozornila som ho.
- "Však sa hýb, môžeš tancovať, prechádzať sa, robiť jógu a všeličo iné, ale keď ťa budem vidieť dvíhať nejaké ťažké veci, tak ti dám po rukách, jasné?" Povedal mi to veľmi, veľmi vážne. Bude z neho skvelý otec, nepochybujem o tom.
- "Jasné. Nemôžem sa dočkať, keď budeme zariaďovať izbu. Kedy chceš odísť? Vyberieme rovno izby? Budeme tam musieť nechať priestor pre Eissu a Alexa, bude to tačiť?"
- "Anette, ty prestaň streosvať, dobre? Dom je dostatočne veľký pre všetkých." Uistil ma. Máme ešte pol roka. To vyriešime.

Ahojteeee baby ❤️ verím, že ste prekvapené a pripravene na pokračovanie. Dajte mi vedieť, ako sa máte, aké mate dojmy z kapitoly, chcem o vás niečo vedieť. Ja vás nechám predýchať a ozvem sa v piatok 🥳 ps :áno, dvojičky boli plánované od začiatku prvej série 😛

Čo nás čaká ďalej?

Videla som na ňom, ako sa červená. A Aďka sa neskutočne hanbila, hoci by mala byť sebavedomá. Dlhovlasá brunetka asi taká vysoká ako ja, do tváre veľmi príjemná a sympatická. Páčia sa mi jej veľké tmavé oči olemované obrovskými mihalnicami. "Ja pre vás ešte niekoho mám, tak poďte ďalej."