Mafia life

-12-

Na začiatok horúce info, ktoré dúfam že si prečítate: Určite ste si všimli zmenu názvu story. Zmenila som ho zo súkromných dôvodov a rada by som sa opýtala či s týmto provy zorným názvom súhlasíte alebo mám vymyslieť niečo iné? Kľudne napíšte námety na názov do komentov :) Ďakujem :) užite si časť ;)

„Jasné pôjdeme na rande, niekde do kina, prehodíš mi ruku cez rameno, spokojne ma odprevadíš domov a rozlúčime sa deväť milimetrovým nábojom v tvojom mozgu. Môže byť?“ pokračovala som milým tónom. Black sa rozosmial ako blázon a jeho kamarát naštvane skrčil obočie.

„Zhebni Donovan.“ Zamrmlal a otočil sa na odchod.

„Takže nič nebude?“ smutne som za ním zavolala. On len zdvihol do vzduchu vztýčený prostredník.

„Aj ten viem zlomiť!“ uchechtla som sa na čo on zdvihol aj druhý prostredník.

„Prečo mám pocit, že máte radšej toho trtka ako mňa?“ opýtal sa chrapľavý hlas sprava.

„Nemám ho radšej. Len by som najprv odstrelila hlavu vám až potom jemu.“ 

Tupá bolesť ochromila moju hlavu najskôr na zátylku a pomaly sa rozširovala do celej mojej hlavy a skončila sa bodavým pichnutím v oboch spánkoch. Sivá hmla mi zastrela zrak a miešala sa do hustého oparu tmy, ktorý ma celú pohltil. Ďalšia vlna bolesti sídlila v mojom pravom pleci, ktoré bolo ako v ohni. Svoje okolie som vôbec nevnímala. Matne som počula šum pripomínajúci dupot nejakého stáda a pravidelné, dunivé zvuky. Jediná vec, ktorú som pozorne vnímala, bol môj nepravidelný dych a údery srdca tak časté, až sa zlievali do jednej línii. Pomaly som zaklipkala viečkami, ktoré vážili snáď viac ako tonu. Otvorila som  oči snažiac sa zaostriť zrak a spomenúť si, čo sa stalo. Prevrátila som sa na chrbát a do ramena mi vystrelila ohromná vlna bolesti. Tá mi pripomenula čo sa stalo, prečo ležím v prachu a nado mnou sa premávajú motorky. S námahou som sa posadila a premietala si nedávnu no i tak veľmi zahmlenú minulosť.

⟿ 

Black po mojej poznámke len pokrútil hlavou a ležérne sa pohupol na motorke. Pretočila som očami,  nevenovala mu viac pozornosti a premasírovali si ešte raz ľavačku. Zvuk sirény prehlušil hlasnú hudbu a tá nakoniec úplne utíchla. Na provyzorné pódium vyskočil vyškerený Conard so sirénou v ruke. 

„Takže. Jazdí sa sedem kôl. Na trati sú vyznačené šípky, ktorým smerom sa chodí. Dovolené je všetko. Len vás prosím, nezrazte mi Sandru, ktorá vás odštartuje. Mám s ňou ešte plány.“ Slizky žmurkol na zmaľovanú  brunetu vo vražedných opätkoch, ktorá znudene držala v ruke svoje červené tielko a prežúvala žuvačku.
Jazdci, ktorí nemali naštartované motorky ich naštartovali a začali sa pripravovať na štart. Ja som robila to isté a kontrolovala, či je všetko v poriadku. Sústredene som sa posadila a čakala, kedy kraslica predo mnou pustí na zem to svoje červené tielko, ktoré dĺžkou pripomínalo skôr podprsenku. Prehupla sa na svojich opätkoch ktoré sa jej zarývali do prachu a vystrela ruku s tričkom nad hlavu. Pustila ho a červená látka letela na zem. Len letmo dotklo prašnej zeme a rampy sa za burácajúceho zvuku motorov otvorili. Ihneď som zatiahla za plyn a vyrazila medzi prvými. V prvej zákrute som za sebou nechala skoro všetkých jazdcov a prepracovala sa na druhé miesto. Predo mnou bol len Black. Vošli sme do budovy starej továrne a škriabali sa no jej poschodie po rozpadnutých schodoch.  Preradila som a ešte viac zatiahla za plyn. Pred nami sa za otvorom ktorý kedysi slúžil ako okno,  týčil vysoký kopec vytvorený z hliny. Prikrčila som sa a snažila sa čo najviac priblížiť k Blackovi. Moja motorka sa odlepila od zeme tesne za tou Blackovou a tým som sa dostala na rovnakú úroveň ako on. Dopadli sme na zem a vyrazili k ďalšej “rampe“ z hliny. Pozorne som sledovala každý Blackov pohyb a zároveň sa pripravovala na ďalší skok.  Vyskočila som a Black sa odrazil len pár metrov za mnou. Zrazu niečo vyrušilo moju rovnováhu a skoro som motorku neudržala. Ten parchant do mňa strčil! Ja ho pretrhnem! S ťažkosťami som tvrdo dopadla na zem. Black popri mne nerušene prešiel a naschvál zrýchlil a hŕba prachu a kamienkov ma skoro celú pohltila. Naštvane som zavrčala a zbesilo za ním vyrazila. Ležérne sa otočil v zákrute okolo nohy a vyrazil do druhého kola.  Naštvane som opäť zatiahla za plyn a postavila sa do stupačiek. Ľudia okolo výskali a mávali vo vzduchu bankovkami, ktoré ešte nestihli na niekoho staviť.
Dobehla som Blacka a držala sa ho ako kliešť čakajúc na nejaký chybný krok. Nečakane ho urobil skôr ako by som čakala. Asi len ten náš miláčik nie je tak dokonalý. Zbytočne zabrzdil do zákruty a tým mi dal možnosť na to prebojovať sa na jeho úroveň. Blížili sme sa opäť ku vchodu do továrne. Cez tie dvere sa zmestí len jeden človek. Pozrela som sa napravo z kade na mňa upieral svoje machové oči Black.
Pár metrov pred vchodom som doňho prudko vrazila a prebojovala sa cez dvere prvá. Víťazne som sa zaškerila. Black to s najväčšou pravdepodobnosťou napálil do steny.
Vyšla som po vratkých plechových schodoch na poschodie schátranej továrne. Stena ktorá sa za mnou strácala bola pokrytá rôznymi nezmyselnými grafitmi a stavím sa, že na zemi by sa našlo viac striekačiek ako v nemocničných odpadkoch.  Počula som rinčanie plechových schodov a vzápätí sa za mnou vynorila čierno-zelená Kawasaki na ktorej sedel rozzúrený Black. Surovo do mňa sprava vrazil. Zakolísala som sa a udržiavala balans, keďže z ľavej strany na mňa vrelo čakal štvormetrový voľný pád. Black do mňa ešte raz vrazil no tento raz moje rameno zaplavila obrovská bolesť.