Mafia life

-1-

„Výborne zlatíčko. No nabudúce skús mieriť o trošku vyššie.“ upozornil ma ocko.

„Ale oci, trafila som sa skoro do stredu.“  povedala som trošku ofučane a prudko som sa otočila i s ockovým revolverom v ruke.

„Miláčik, niekedy môže aj takýto malý kúsok od stredu rozhodnúť o živote. A zaisti tú zbraň. Ešte ma tu rozstrielaš.“ povedal ocko s miernym úsmevom.

„Dobre. Ja si to zapamätám a budem sa viac snažiť. A netvár sa že mi nedôveruješ. 2 pravidlo- Vždy keď sa ideš otočiť na dôveryhodnú osobu zaisti si zbraň.“ pyšne som odrapkala pravidlo ktoré ma naučil a zakývala som naňho so zaisteným revolverom v mojej malej ruke.

„Výborne zlato. A aké je 1 pravidlo?“

„Nikdy neublíž nikomu na kom ti záleží.“

„Si pripravená.“ spokojne povedal.

„Oci. Na čo som prosím ťa pripravená? Veď som dnes minula. Ešte by som mala trénovať.“ Nechápavo som sa zahľadela do otcovej tváre.

„Ver mi. Si pripravená. Nezáleží na tom či si trafila. Dôležitejšie je, že si pochopila pravidlá ktoré budeš potrebovať. Od teraz si pripravená na všetko.“ Predniesol otec hrdo.

„Oci o čom to prosím hovoríš. Snáď nie o tom o čom myslím že áno.“ povedala som prekvapene no vzrušenie v mojom hlase sa nedalo prehliadnuť.

„Zlatko netvár sa že si o tomto nevedela. Už od 4 rokov ťa učím strieľať, nedôverovať ľuďom ktorý si to nezaslúžia, rozmýšľať pohotovo a vždy si stáť za svojim. Navyše si veľmi bystrá a inteligentná preto pochybujem o tom že si si nevšimla v našej rodine niečo zvláštne.“ žmurkol na mňa.

„Oci ale ja ešte nemám 20. A navyše som dievča. V rodine budem nanajvýš robiť podvody v ekonomike alebo objednávať zbrane.“ Povedala som sklamane. Vždy som ľutovala že aj keď dosiahnem 20 rokov a príjmu ma do rodiny, nebudem môcť chodiť „do terénu“ spoločne s mojim najlepším priateľom Andreasom. Chodenie do terénu mali na starosti len muži.

„Hahaha.“ môj otec sa veľmi nahlas a z chuti zasmial.

„Čo..?“ zdvihla som nechápavo a mierne nahnevane obočie.

„Zlato ty si naozaj myslíš že by som dovolil aby si v rodine robila sekretárku? Je to síce tiež potrebná funkcia no nie pre teba. Ty máš na viac. Áno budeš vo väčšom nebezpečenstve ale ja som si na 100% istý že ty to zvládneš.“ Povedal ocko kľudne.

„To ale nemení nič na tom že mám len zajtra 18. Ešte minimálne rok sa zo zasvätením môžem rozlúčiť.“ Odvrkla som.

„To už nechaj na mňa.“ žmurkol na mňa tajomne a usmial sa. „Teraz bež za svojou krásnou matkou niečo pre teba má. A ten revolver mi tu nechaj. Vieš ako mama neznáša zbrane v obytnej časti.“

„Jasné že viem.“ Zasmiala som sa. Dala som ockovi bozk na líce a vyšla som po schodoch z našej strelnice.

Niekomu by pripadala strelnica v dome zvláštna. No verte mi. To je u nás to najmenej zvláštne.  Hneď ako som vošla do chodby začula som mamin spev z kuchyne. Usmiala som sa a pobrala som sa za ňou.  Keď som vošla do kuchyne uvidela som štíhlu ženu s nádhernými modrými očami a dlhými gaštanovými vlasmi stiahnutými vo vrkoči ako stojí pri sporáku a spieva si. Áno presne toto je moja matka. Sme si vraj veľmi podobné no ja si to nemyslím. Ja mám vlasy o pár odtieňov tmavšie a oči mám po otcovi hnedé až čierne.