Mafia life

-13-

 Nechápavo som sa na ňu pozrela a všimla si, ako upiera zrak na moju posteľ.   Pootočila som hlavu a tak isto na mieste zamrzla. Na mojej posteli ležala kytica narcisov zviazaných čierno-bielou stuhou.  Mary ani nedýchala a vyplašene ten zjav pozorovala.  Moja zvedavosť bola silnejšia ako neznesiteľná bolesť hlavy a ruky a pomalým krokom som prešla k posteli. Pri kytici ležal čierny papierik so striebornými, úhľadne napísanými slovami.

Hra sa začala.

                     - B ♥

Sedela som na mohutnej koženej stoličke, nervózne klepala prstami o hranu mahagónového stolu a neprítomne upierala pohľad na bossov rodín tohto mesta sediacich predo mnou. Vášnivo o niečom diskutovali a dá sa povedať, že sa asi aj hádali. Sedela som na zasadnutí bossov rodín, ktoré sa konalo každý druhý týždeň a preberali sa všetky obchody medzi rodinami. Okrem bossov sa jej mohol zúčastniť každý, kto patril do jednej z rodín, no musel zaňho zodpovedať jeho Capo. V meste nebola len jedna rodina. Bolo ich asi desať a každá zodpovedala za svoj obor. Moja rodina bola „centrála", ktorá všetko riadila a za všetko najviac zodpovedala. Ostatné rodiny medzi sebou museli udržovať mier a nesnažiť sa navzájom potopiť.

Mňa však nezaujímali nejaké nedoplatky za trávu a koks. Ani stratené loď zbraní. Dokonca ani moje obviazané rameno, ktoré stále brutálne bolelo. Moju myseľ dokonalo zamestnávali žlté narcisy, pravdepodobne hnijúce už niekde na skládke. Ako sa sem ten prašivec dostal? A prečo sa so mnou zahráva a nezabije ma rovno? No lepšia otázka je, ako zabiť niekoho, koho nepoznáte a vlastne ani neviete kde sa nachádza?!

Odrazu mi popred tvár preletela váza z  dynastie Qianlong, ktorú Andreas ukradol, keď bol na výlete niekde v Číne. Váza vrazila do steny a rozletela sa na kúsky. Zhlboka som sa nadýchla a zaťala ruky do pästí a s výdychom som sa postavila.

„Kto rozbil moju vázu?" opýtala som sa naoko vyrovnane. V miestnosti sa rozhostilo mŕtvolné ticho. Je vtipné, že dvadsať ročné dievča dokáže jedinou otázkou umlčať o dosť starších a silnejších chlapov.

„Opýtam sa to ešte raz," povedala som s najväčším kľudom, aký som v sebe našla. „Kto- rozbil- tú skurvenú vázu!?" Posledné dve slová skríkla a niektorých až myklo.  Opäť sa nik neozval a ja som celou silou vrazila päsťou do stola. Žiaľ som zabudla na boľavé rameno a to sa po chvíli opäť ozvalo. Stisla som od bolesti zuby a posledný raz položila moju otázku.

„Bol som to ja." Ozval sa trasľavý hlas z konca dlhého stola. Moje obočie vystrelilo nahor a pozrela som sa na útleho, špinavo-blonďavého chlapca s úprimnými žlto-hnedými očami plnými strachu. Mohol mať tak osemnásť, no vyzeral dosť vystrašene a zmetene. Nikdy som ho tu nevidela, čo ma dosť zaskočilo.

„Čo tu pre Boha robí tento amatér, kto ho doviedol, prečo o ňom neviem a prečo mi kurva rozbil vázu!?" nechápavo som zakrútila hlavou nad zelenáčom.

„Slečna ten je tu so mnou." Poškrabal za Robert na zátylku.

„Načo ti je tu zelenáč Robert?! Nemáš dosť chlapov?"

„Mám, no Eric sa niekde vyparil a potrebujem zaučiť pravú ruku. Nemám dosť chlapov na vymáhanie." Pomädlil mi ruky. Takže Eric sa vyparil? Ani Camilien tu nie je a to je moja pravá ruka. Budem s tým musieť niečo urobiť, pretože ak sa odmieta zúčastňovať týchto stretnutí, nemôže byť moja poradkyňa.

„A ty máš pocit, že nepotrebujem vedieť, že sa Eric vyparil a chceš prijať niekoho nového?" opýtala som sa s trochou irónie a sadla si späť do kresla.