Mafia life

-3-

Tancovali sme ako o život keď v tom do mňa nejaký úplný kretén vrazil. Zamotala sa mi hlava a letela som na zem. Už som sa videla rozflesnutá na špinavej podlahe keď ma zachytili silné ruky. Pozrela som sa tajomnej záchrane do očí a skoro som omdlela.

 „Stále rovnako krásna, s rovnako zaujímavým štýlom a milým zvykom padať mi do náruče.“ pousmial sa a pomaly ma postavil. Krásne tmavo hnedé oči si ma premerali od mojich dlhých vlasov, cez šaty až sa zastavili na mojich teniskách. Pousmial sa ako naposledy.

 „A ty máš stále ten zaujímavý zvyk chytať ma, keď sa chystám zoznámiť s podlahou a potom si ma premerať.“ vrátila som mu úder.

„Ouu... Tak to prepáč, že si sa nemohla zoznámiť s tou ogrcanou podlahou.“ usmial sa ešte viac.

Myslela som si že viac to už nejde, no očividne som sa mýlila. Američania sa s ich úsmevmi môžu zahrabať.

„Nikdy nedaj na prvý dojem. Možno je tá podlaha úplná sympaťáčka.“ usmiala som sa na oplátku ja.

„Kľudne si môžeš zas vyskúšať  zoznámenie s tou sympaťáčkou podlahou no najprv sa zoznám so mnou. Ako tvoj dvojnásobný záchranca si zaslúžim poznať meno krásky, ktorú stále zachraňujem.“

Tento chlapec je továreň na komplimenty. No má smolu chlapeček. I keď prečo sa nepredstaviť.

„Nemal by si hádzať komplimenty neznámym dievčatám. Tvoja blonďavá spoločnosť z reštiky by si ma potom mohla podať niekde v tmavej uličke a umlátiť ma jej Louis Vuitton kabelkou.“  žmurkla som naňho. Rozosmial sa ako korunovaný idiot.

„HAHAA.... Ehm. Prepáč. Ja som si len predstavil, ako sa ťa tá kostnatá Barbie snaží ubiť kabelkou. Ak ťa to poteší určite by si vyhrala.“ žmurkol zas on. Je vo vzduchu nejaká žmurkacia viróza? Lebo inak si toto naše žmurkanie vysvetliť neviem.

„Čo ty vieš. Možno by sa v nej niečo prebudila a ja by som skončila pohodená za kontajnerom.“

I keď som si bola istá že by som tú Barbie dala dole, keďže už od 5 rokov trénujem karate a od 7 kickbox a thajský box. No čo. Otec dbal na to aby sa jeho princezná vedela chrániť aj bez zbraní.

„Toho sa nemusíš báť. Barbie je už minulosť. Vlastne sa stala minulosťou keď som vyšiel z tej reštaurácie.“

Asi  nemusím spomínať že zas žmurkol.

„Tak to mi je ľúto. A teraz sa bojím o niečo viac. Čo keď sa tvoj vkus zlepšil a zaútočí na mňa nejaká bruneta? Asi by sme sa mali rozlúčiť.“ uškrnula som sa.

„Nemusíš sa báť žiadna blondína, brunetka, ryšavovláska, čiernovláska ani žiadnej inej farby vlasé dievča na teba nezaútočí svojou kabelkou.“

„No tak to si ma povzbudil. Teraz sa budem báť že sa na mňa vrhne nejaký chalan.“ I keď som si bola istá, že je hetero, nemohla som si to odpustiť.

„Vážne si mi práve povedala že som teplý? Asi ťa milujem.“ zasmial sa.

„Musím uznať že si práve učinil dosť veľký skok. Ani nevieš ako sa volám a miluješ ma. Som poctená. Alebo skôr zhrozená z toho že ma miluje gay? Neviem ktorý pocit vo mne prevláda.“ podpichla som ho.

„Keby že sa mi predstavíš  tak by to bol menší skok.“ a zas tá žmurkacia viróza.

„A som 100% hetero.“ dodal.

„No dobre, ty 100% hetero záchranca. Volám sa S...“ 

V tom neviem akým zázrakom som začula, že mne aj jemu začal zvoniť telefón. Bolo to dosť prekvapivé, keďže sme stále stáli uprostred podnapitých tanečníkov ktorý tancovali na dosť hlasnú hudbu. Teraz mi napadlo kde sa vyparila Cam no kašlala som na ňu. Obaja sme naraz vytiahli telefóny. Ja z mojej listovej kabelky a on zo svojich na hetero chalana dosť obtiahnutých jeansou. Až teraz som si všimla že je celkom dobre oblečený. Čierne jeansy, biele, na jeho svalnatom tele obtiahnuté tričko a cez to prehodená čierna štvorčekovaná košela.  Nemohla som si nepovšimnúť pár tetovaní. Toto moje uvažovanie trvalo len pár sekúnd. Pozrela som sa kto mi volá. Na mojom I-phone svietilo Robert Salvani. Nie. Nie. Nie. Nie. Určite sa niečo pokazilo.