Mafia life

-5-

Zabehli mi vlastné sliny. Ten bastard vyhodil do vzduchu už aj tak schátranú vilu? Je normálny? Nie, nie je.... 

„Aký odkaz Camilien?“  povedala som divným hlasom, keďže som ešte stále predýchavala tie zabehnuté sliny.

„Miesto a čas vášho stretnutia... A pozvánka na tvoj pohreb...“ 

Ja som to vedela! Ten chlap je úplný psychoš! Pozvánka na môj pohreb?! Vážne?!

„Kde je ten odkaz Cam?“ opýtala som sa opatrne. Videla som že má slzy na krajíčku.

„Má... Má ho Andreas.“

„No tak. Cam. Takých už bolo čo ma chceli zabiť. Nemaj strach. Na pozvánke prepíšeme meno. Pretože svoj pohreb v dohľadnej dobe neplánujem.“  usmiala som sa na ňu povzbudivo a vzápätí objala.  

„Ale...“ snažila sa odporovať no nedala som jej šancu.

„Camilien Beck. Nestrachuj sa o mňa prosím. Stačí mi tvoj prehnane starostlivý priateľ. Teraz idem za ním a ospravedlním sa mu. Ty choď láskavo do kuchyne, vydoluj si z mrazničky zmrzlinu a doval sa s ňou za nami.“ dala som jej bozk na líce a postrčila smerom do kuchyne. Ja som sa vybrala po schodoch na druhé poschodie do hosťovskej izby ktorá viac-menej patrí Cam a Andreasovi. Pristúpila som k dverám a jemne na ne zaklopala.

„Hoď hu.“ 

Predpokladám že Andreas má hlavu vo vankúši a vôbec mu nevadí, že mu nerozumiem ani pol slova. No berem to ako pozvanie dnu.

„Ahoj Andy.“ oslovím ho jeho detskou prezývkou o ktorej viem asi len ja a on. 

Predpokladala som správne.  Je rozvalený na manželskej posteli s hlavou zahrabanou pod hŕbou vankúšov.  Nereaguje na môj pozdrav a ďalej si leží na posteli. Pomaly som pristúpila k posteli a sadla si k nemu. Stále mi nevenoval pozornosť.

„No táák. Andy. Prepáč mi to. Nevedela som čo ten psychoš urobil.  Je mi ľúto že som na teba vyletela. No tak. Braček. Prosíím.“ zliepala som čo najlepšie ospravedlnenie.

Andreas vystrel ruku a bleskovým pohybom ma stiahol k nemu na posteľ. Privinul si ma k sebe a stále mal hlavu vo vankúšoch.

„Ty blázon čo robíš.“ zasmiala som sa.

„Nenevám sa na teha.“ zamrmlal.

„Prosím ťa ľahni si inak lebo ti vôbec nerozumiem.“

Andreas sa začal mrviť a stále ma držal okolo pása. Pomaly sa posadil a ja som to po ňom zopakovala. Sedeli sme oproti sebe v tureckom sede.

„Sarah ja sa na teba nehnevám. Len ma hrozne štve, že sa ten debil vrátil a chce ti ublížiť a tebe je to viac-menej jedno.“

„Andreas. Ty by si mal najlepšie vedieť koľko ľudí ma už chcelo a chce zabiť. Proste toho psychoša sundáme a bude to. Nerozumiem prečo sa toľko strachuješ.“ nechápavo som zakrútila hlavou.

„Pretože tento kretén rozstrielal celé vedenie rodiny bez mihnutia oka! A ešte mu to aj prešlo!“

„Nie neprešlo mu to! Bude za to pykať ako nikto Andreas! Pre Boha, veď mi zabil oboch rodičov a ty si myslíš že mu to len tak prejde?! Myslela som si že máš viac rozumu.“ nemohla som uveriť tomu čo mi tu rozpráva. Naštvane som sa postavila z postele a rozišla sa smerom ku dverám.  V ich otvorení mi však zabránil stisk na zápästí.

„Sarah prepáč. Len mám o teba strach pretože Black je asi naozaj psychoš a chce ťa zabiť. Tak prepáč, že sa o teba bojím.“

„Andreas prečo sa správaš ako taký mentál? Mňa nezabije len tak hocikto a môžem ti prisahať, že Black ma nezabije už duplom.“ zamrmlala som a otočila sa k nemu.