Trinásť ľalií✔️

4. Kapitola Nie vždy je to pravda

„S kým ideš na ples?" vyzvedala Klára.

„S Mišom," odvetila som.

„Prečo?"

„Pretože ma pozval a chcem aby svet aspoň na chvíľu videl tú dokonalú rodinu, ktorou sme boli predtým," odvetila som jednoducho.

„Ale prečo? To sa mu mieniš len tak ľahko vzdať?" pýtala sa Klára a prekrížila si ruky na prsiach.

„Nie," unavene som pokrútila hlavou. „Musíš to riešiť? Proste tam s ním idem a hotovo!"

„Ako myslíš," Klára pokrčila ramenami a otočila sa naspäť k šatám. Boli sme v obchode, kde sme si vyberali šaty na ples. Klára si ešte nič nevybrala, no ja už áno. Vybrala som si dlhé biele šaty - vyzerali takmer ako svadobné a to bol presne môj cieľ. Chcela som vyzerať ako nevesta a zároveň som chcela vidieť Mišov výraz, keď sa tam objavím v dlhých bielych šatách len s tenkými ramienkami a odhaleným chrbtom.

„Čo povieš na tieto?" spýtala sa Klára a mávala mi dlhými červenými šatami pred tvárou.

„Môžu byť," prikývla som nesústredene. Klára si to očividne nevšimla, pretože nadšene odbehla do kabínky a o malú chvíľu odtiaľ vychádzala v dlhých červených šatách. Musela som uznať, že v nich vyzerala naozaj dobre.

„Seknú ti," povedala som. „Ber ich a už poďme prosím domov," povedala som unavene. Hneď po práci ma Klára vytiahla na nákupy. Ples mal byť zajtra a my sme si nákupy nechali na poslednú chvíľu. Ja zámerne a Klára preto, aby nemusela sama nakupovať.

„Dobre berieme ich," rozhodla Klára a odišla sa prezliecť. Ja som zatiaľ zamierila k pokladni a hneď ako sa Klára vrátila zaplatili sme celý nákup a pobrali sme sa domov.

***

„Myslíš že vyzerám dobre?" spytovala sa ma Klára už asi po stý raz.

„Áno," súhlasila som neprítomne. Ja som už bola oblečená, nalíčená a už som mala hotové aj vlasy.

„A ozaj zabudla som sa ťa spýtať. Mišo príde po teba?"

„Nie, stretneme sa tam," odpovedala som. „A keď nebudeš o päť minút sedieť v taxíku, tak ťa tu nechám a choď si sama!" zašomrala som.

„Veď dobre, dobre!" Klára pretočila očami a vzala si kabelku. Otvorila som dvere a kým som schádzala zo schodov, snažila som sa samú seba presvedčiť, že o nič nejde; že len strávim jeden večer na plese po boku svojho bývalého manžela.

***

„Ahoj," pozdravil ma Mišo a galantne mi podržal dvere.

„Nemusíš hrať toto divadielko!" precedila som pomedzi zuby. „Pred novinármi ti to budem tolerovať, ale inak si to môžeš strčiť do riti!"

„Ale nebuď na mňa zlá," zasmial sa a plesol ma po zadku. Keby to spravil v súkromí asi by som mu tam spravila poriadnu scénu, ale tu som nemohla. Bolo tu priveľa ľudí na to, aby som si to mohla dovoliť, a tak som to radšej ani neriešila.

„Pôjdeme si sadnúť?" spýtala som sa namiesto toho. Nehľadela som však na Miša, ale na dav ľudí a pre istotu som sa usmievala.

„Ale áno môžeme," prikývol a vzal ma za ruku. „Toto snáď môžem?" spýtal sa a ja som s veľkým sebazaprením prikývla.

***

Celý večer prebiehal viac-menej dobre. Pila som víno, zabávala som sa, tancovala som s prítomnými hosťami a popritom som sledovala, ako to Miša vytáča. On ma zatiaľ ani raz nepozval tancovať.

Zrazu začali hrať jednu pieseň a mne sa zastavilo srdce. Bola to naša svadobná a zároveň prvá pieseň, na ktorú som s ním po prvýkrát tancovala a dalo by sa povedať, že ma na ňu aj zbalil.

„Smiem prosiť?" spýtal sa a po prvý raz sa na mňa skutočne usmial.

„Áno," prikývla som. Dobre vedel, že by som nemohla odolať. Na túto pieseň som mala vždy slabosť.

Vzal ma za ruku a odviedol ma doprostred parketu. Preplietla som si s ním prsty a druhú ruku som mu položila na rameno. On ma voľnou rukou chytil za pás a začali sme tancovať.

„Vyzeráš skoro ako na našej svadbe," pošepol mi počas tanca. „To zámerne?"

„Nie," odvetila som, „vieš, že sa mi biela páčila odmalička. Alebo si už aj na to zabudol?"

„Nechcem sa hádať. Aspoň dnes nie," poprosil, a tak som prikývla.

Chvíľu sme tancovali mlčky keď sa ma zrazu spýtal: „Čo si vlastne robila celé štyri roky odkedy sme sa rozviedli?"

„Pracovala, zabávala sa s priateľmi, navštevovala celú moju rodinu, a tak podobne. A ty? Čo si celé tie roky robil ty?"

„Ja som cestoval a hľadal som ženu môjho života."

„Aha...," prikývla som.

„Sára pozri. Keď sa ukázalo že to nie si ty, tak som musel hľadať ďalej."

„A našiel si?" opýtala som sa.

„Nie," smutne pokrútil hlavou. „Ale nestrácam nádej. A ty? Našla si si niekoho kto by miloval teba a koho by si milovala ty?"

„Nie. Hľadala som, ale je to ťažké. A vieš čo si myslím?" spýtala som sa a pomaly som sa pripravovala na odchod. Pretože po tom čo mu o chvíľu poviem, sa mu už nezvládnem dlhšie pozerať do očí.

„Nie," odvetil prekvapene.

„Myslím si, že sa to už ani jednému z nás nepodarí," povedala som a Mišo sa na mňa prekvapene pozrel.

„Prečo si to myslíš?" zamračil sa.

„Len tak," pokrčila som ramenami. „O chvíľu sa to dozvieš."

Mišo len pokrútil hlavou, a tak sme aj naďalej tancovali.

Takmer na záver piesne som mu šepla: „Milujem tú pieseň. Pripomína mi všetko a aj to nič, ktoré zostalo po búrke. Tá pieseň si ty, sme to my. A to čo už neostalo."

„Sára...," hlesol.

„Zanechali sme tu jeden druhého. Obaja sme chladní ako ľad, tak zlomení. Ostalo už iba ticho a teraz nás už nič nezachráni. Nič."

„Sára, nehovor tak...," poprosil.

„Ešte ale môžeme zachrániť tento svet. Hoci to nebude svet, ktorý by patril nám dvom..." S týmito slovami som sa od neho odtiahla a bez jediného ospravedlnenia, bez jediného pohľadu som odišla z plesu. Nemohla som tam už viac zostať. Až priveľmi mi pripomínal našu spoločnú minulosť, ktorá ma až príliš bolela a ešte som bola priveľmi ranená, aby som sa tomu postavila čelom.