Vstala z postele, pretože vedela že už nezaspí. Na nočnú košeľu si obliekla župan a zamierila do kuchyne, aby si mohla pripraviť kávu. Potom sa aj s kávou pobrala na poschodie. Vošla do miestnosti s klavírom. Kávu postavila na malý stolík blízko klavíra a sadla si na stoličku.
Pomaly začala hrať. Neuvedomila si čo hrá až do chvíle, kým jej Hope jemne nepoložila ruku na rameno a nespýtala sa:
„Mami, prečo plačeš?"
Alethea sa ani nesnažila utrieť slzy. Veď koniec koncov ju už jej dcéra videla toľkokrát plakať, že by ju to už nemalo prekvapovať. Síce Aletheu trápilo, že plače pred Hope, pretože vedela že to dievčatko tiež trápi, no nevedela si pomôcť. A nehanbila sa za to, že plače pre Siriusa.
„To nič Zlatko. To nič. Len som hrala našu svadobnú pieseň a spomenula som si na ocka," odpovedala a posadila si ju na kolená. Síce mala Hope len desať rokov, no na svoj vek bola neobyčajne múdra a vyspelá. Možno to bolo Aletheynou výchovou a možno tým, že vyrastala bez otca a tak vedela, že to má jej mama ťažké. Keď boli chvíle ako táto, Hope sa snažila svoju mamu rozveseliť. Buď ju uprosila aby sa s ňou išla hrať, alebo ju požiadala aby jej rozprávala veselé historky, ktoré prežila s jej ockom a najlepšími priateľmi; Jamesom, Lily, Remusom a Petrom.
„Môžeš mi povedať aká bola vaša svadba, ak chceš," ponúkla Hope a dúfala, že jej mama neodmietne.
„Dnes nie. Poviem ti to niekedy inokedy. Ak chceš môžem ti niečo zahrať." Alethea pomocnú ruku svojej dcéry neprijala. Ešte nebola pripravená povedať jej o svojej svadbe.
Hope prikývla.
„Môžeš mi zahrať to čo si hrala predtým. Vašu svadobnú pieseň."
Toto záchranné lanko Alethea s radosťou prijala. Pobozkala Hope do vlasov a začala hrať.
VOCÊ ESTÁ LENDO
Trinásť ľalií✔️
ContoTrinásť poviedok. Jedna poviedka za mesiac, plus bonus. Trinásť poviedok za rok. Ak hľadáš niečo oddychové, si tu správne. Ponor sa do viacerých svetov. Čo tu nájdeš? Poviedky zo skutočného sveta, poviedky z Fantasy sveta, poviedky z HP sveta, a mno...
