LYCAN

Domov, sladký domov...

Ahojte! Viem, že dnes je to ešte taká nudná kapitola, ale poznáte to...začiatky sú vždy také kadejaké, no sú potrebné. 

Dúfam, že si dnes užívate krásny stred týždňa. U nás dnes bola búrka a ja milujem búrky, takže som si to poriadne užila! 

Inak...ak ste si nevšimli, ku každej kapitole by som chcela pridať aj nejakú pesničku, ktorú mám ja rada a hodí sa mi k tejto kapitole. Takže ak chcete, na spríjemnenie dňa, alebo ak nemáte čo počúvať...pokojne si ju pustite. 

💜🤍💜

Sedenie v aute a šoférovanie do tohto bohom zabudnutého mesta bolo mojím prekliatím. Nielenže som to tu z duše nenávidela, ale cestou sa mi ešte aj pokazilo auto. Do rodinného sídla na úpätí hory ma doviezol nejaký cudzinec. Vyzeral presne ako všetci z tohto zapadákova. Mal príšerné vojenské oblečenie a v pick-upe rybárske náčinie i pušku.

„Och, zlato!" Privítala ma mama a zovrela ma v náručí. „Už som sa ťa nevedela dočkať." Pevnejšie ma objala, no ja som už mala dosť tohto vrelého privítania a odtiahla som sa.

„Prišla som len na pohreb," ozrejmila som jej hneď medzi dverami, aby nedošlo k omylom. Taktiež som jej povedala o mojej príšernej ceste sem, no pri zmienke o pokazenom aute iba mávla rukou a povedala: „Niekoho tam pošleme."

Vyzliekla som si ťažký kabát a podala ho slúžke. Konečne som sa poobzerala po vstupnej hale, no to čo som videla ma vôbec neprekvapilo. Nič sa tu nezmenilo. Nebola som tu roky, no ešte aj koberec sršal rovnakou červenou farbou ako naposledy.

„Poď si niečo zajesť." Mama ma potiahla smerom do kuchyne. Ozývalo sa len klopkanie mojich opätkov čižiem. Nebola som nervózna, len som to chcela mať čo najrýchlejšie za sebou.

Všetci ku mne prekvapene zdvihli zrak. Otec, sestra aj brat. Určite nikto z nich nečakal, že sa tu ukážem.

Členovia mojej rodiny sedeli za kuchynským ostrovčekom, ktorý bol z hnedého mramoru a pred sebou mali šálky, z ktorých stúpala horúca para.

„A tá tu čo chce?" Ujala sa slova moja sestra. Bola dokonale uhladená. Na sebe mala krémové obtiahnuté šaty, ktoré pôsobili až priveľmi decentne. Vyzerala v nich aspoň na tridsať, jej skutočný vek by nikto neuhádol.

„Upokoj sa," zdvihla som ruku, aby som zastavila spŕšku jej ďalších slov. „Po pohrebe odchádzam." Len dúfam, že mi dovtedy stihnú opraviť auto.

„Veronica, dosť, nechcem tu žiadne hádky," zasiahol otec a škaredo sa pozrel na moju sestru, potom preniesol pohľad späť na mňa a namiesto pozdravu povedal: „môžeš tu zostať koľko chceš, ale nečakaj žiadne veľkolepé privítanie."

„Neboj sa, oci," povedala som s ironickým úsmevom, „nečakám nič, jediné, čo chcem je vypadnúť odtiaľto rovnako rýchlo ako som sem prišla."