LYCAN

Späť...

Zobudila som sa v mäkkej posteli. Chvíľu trvalo, kým som si uvedomila, že som opäť tam, kde som bola. Svoj pokus o útek som mala zahmlený, ale posledné slová Axela som si pamätala až príliš detailne: „A teraz ťa vezmem späť."

Pohla som sa a moje telo sa naplo v bolesti. Zakňučala som ako ranené zviera. Čo sa mi stalo?

Odhrnula som plachtu, ktorá ma zakrývala a šokovane si prezrela svoje telo. Bola som čistá a na sebe som mala šortky a tričko, ktoré mi bolo o niekoľko čísiel väčšie.

„Máš pár stehov, takže byť tebou takéto prudké manévre si nechám na neskôr." Upozornil ma hlas plný jedu. Okamžite som pochopila, komu patrí a moje oči vyhľadali jeho majiteľa. Stál opretý o okno, v bielej košeli a slušných nohaviciach vyzeral ako sexi podnikateľ, nie ako únosca.

„Vďaka, ale viem sa o seba postarať aj sama," vyprskla som, načo mnou prešla nová vlna bolesti. Hlava bola na tom najhoršie.

„Nevyzeralo to tak, keď si sa pokúšala utiecť," vysmial sa mi, no jeho pobavenie ustupovalo a začal sa ku mne približovať. Pristúpil k mojej posteli a dlaňami sa oprel vedľa mojej hlavy. Strach sa mi rozšíril telom ako ľad. Axel sa mi zahľadel do očí a povedal: „To bolo prvý a poslednýkrát, rozumieš mi, Vivian?" Každé slovo vyslovil tak pomaly, ako sa len dalo a nespustil zo mňa oči. Vpíjal sa do tých mojich a jeho tvár bola až príliš blízko tej mojej.

„Nechaj ma ísť," povedala som vyrovnane, nemohla som mu ukázať svoj strach, hoci moje telo sa chvelo.

„Si moja, Vivian, chápeš?" Nevyslovil to ako otázku, nasilu som prehltla žlč, ktorá sa mi zbierala v krku a pokrútila som hlavou. Nerozumela som tomu, nerozumela som ničomu.

Axel na sekundu privrel oči a odstúpil odo mňa. Jeho ruky už viac neboli mojim väzením.

„To je jedno," vyhlásil ostro, „odteraz sa odtiaľto nepohneš, dokým to nedovolím. Je ti to jasné?"

Stále zo mňa nespúšťal oči, aj ja som ho pozorne sledovala.

„Čo si ty vôbec zač? Čo odo mňa chceš?" Opýtala som sa s námahou, bolesť hlavy otupovala moje zmysly.

„Zostaň v tejto izbe, keby si niečo potrebovala zazvoň," hlavou kývol k zlatému zvoncu na nočnom stolíku. Prekvapilo ma ako moje otázky ignoroval, ale nikto vám predsa nepovie, že vás predá na orgány, či áno?

Viac sa na mňa ani len pozrel a jednoducho odišiel z izby. Nechal ma samú. Keď som počula v zámke otočenie kľúča, zhasla aj moja posledná nádej.