LYCAN

O tom, ako jedno monštrum napadlo to druhé

Terasu som našla naozaj rýchlo. Čo ma prekvapilo najviac, boli nezamknuté dvere. Bolo to, ako keby sa už Axel nebál, že ujdem, ale mýlil sa. Najhoršie na tom celom bolo, že síce som v meste mala rodinu, prerušila som s nimi kontakty už pred dávnymi rokmi. Nikdy by som ich nežiadala o pomoc. Určite by im robilo radosť vidieť ma takto, najmä moju sestru. Vždy ma neznášala.

Keď som nadstavila tvár dažďu a hľadela do sivej oblohy, uvedomila som si, že plačem.

„No toto," zacmukal hlas vedľa mňa. Obrátila som sa na svojho narušiteľa, Rebecu. Nepočula som ju prichádzať, ale stále opretá o zábradlie na konci terasy. Vyzerala ako anjel, dokonca aj takáto zmoknutá bola nebezpečne krásna.

„Myslela som si, že teraz keď si si Axela omotala okolo prsta tak s týmto divadielkom prestaneš," pokračovala ľahostajne.

„Čo tým myslíš?" Opýtala som sa jej, no v hlave mi znelo iba to, aby mi neublížila. Tiine varovné slová naplnili celú moju existenciu a o krok som cúvla. Poobzerala som dookola, ale nikoho som nevidela. Zelený trávnik zíval prázdnotou.

„O tom, že ja tej tvojej sladkej tváričke neverím." Mľaskla jazykom a odhalila horný rad zubov. „Axel s tebou narába ako v rukavičkách, namiesto toho, aby sa tomuto celému postavil ako chlap."

Opäť som bola úplne zmätená. Vedela som, že Axel predo mnou niečo tají. Vedela som, že ešte stále neviem celú pravdu, ale niečo mi hovorilo, že čoskoro sa ju dozviem.

„Neviem, o čo ti ide," prehovorila som napokon, „ale ja som ti nič neurobila."

Rebecin výraz sa po mojich slovách prudko zmenil, nebola nahnevaná, bola zúrivá. „Ukradla si mi Axela," urobila ku mne krok, „celé roky som bojovala o jeho pozornosť, o kúsok jeho nehy. A zrazu prídeš ty, malá, úbohá cena dohody, a všetko sa točí okolo teba!"

„Ja som to nechcela!" Vyhŕkla som, no tušila som, že je neskoro. Rebeca začala vrčať a triasla sa, presne ako... 

„Rebeca, ja ho naozaj nechcem, Axel ma nezaujíma."

„Toto ti mám akože veriť?" Zasmiala sa nechty na rukách sa jej predĺžili na ostré pazúry.

Vydesene som zhíkla.

„Jediné, čo ma teší je, že tu zostaneš navždy, presne ako je to napísané v zmluve," opäť sa zasmiala. Jej slová som ani nestihla spracovať, pretože jej telo rástlo. Naberalo zvláštne tvary a jej oblečenie sa trhalo, praskalo. O niekoľko krokov som cúvla, cítila som zmenu povrchu. Bola som už na trávniku a stále som cúvala. V mojich ušiach všetko šumelo.

„Rebeca," hlesla som vydesene, akoby ju to malo zastaviť. Sledovala som jej oči, ktoré nadobudli úplne inú farbu a boli zúžené. Končatiny mala snáď dvakrát také dlhé. Začala sa ku mne približovať.

Prešli minúty, možno sekundy, no vedela som, že ak sa nepohnem, je so mnou koniec.

Urobila som ďalší krok vzad, a potom ďalší, kým som sa o niečo nepotkla. Matne som vnímala, že sedím na mokrej tráve, pretože som nemohla odtrhnúť oči od Rebecy. Stále ku mne mierila.

Z hrdla sa mi vydral ostrý výkrik, pretože sprava sa vyrútilo to isté zviera, na ktoré sa premenila Rebeca, no bolo ešte...väčšie. Môj krik neutíchal. Zviera ju zboku zhodilo na zem a zvieratá začali medzi sebou bojovať. Premenili sa na guľu ostrých tesákov a chlpov. Ich papule do seba s cvakotom narážali.

Pevne som zatvorila oči. Nemôžem sa na to pozerať. Začala som sa kývať spredu-dozadu, spredu-dozadu, spredu-dozadu.

„Axel! To stačí!" Kričal niekto. „Veď ju zabiješ."

Oči som si zatvorila ešte silnejšie. Nechcem to vidieť.

Niekde niečo kričalo. Skučalo. Zavýjalo.

Možno som to bola ja, možno Rebeca.

„Axel, poď rýchlo sem," volal niekto, „našla som ju!"

Hlavu som si ukryla medzi kolená a uši zakryla dlaňami. Idú po mňa.

„Vivian?" Oslovil ma piskľavý hlas, akoby si dotyčná osoba nebol istá, či klbko, do ktorého som sa schúlila je naozaj nejaká osoba. „Vivian, to som ja, Tia." Tiin hlas ku mne prichádzal z diaľky, ale aj tak znel veľmi ustarostene, ba až plačlivo. „Axel ide sem, postará sa o teba."

To ma prebralo. Rýchlo som zdvihla hlavu a začala sa obzerať dookola. Jediné, čo som videla bola Tiina tvár.

„Nie, nie, nie..." šepkala som rozhorčene. On nie.

„Rebecy sa báť nemusíš, už nepríde," prihovárala sa mi Tia a čupla si vedľa mňa.

„Aj ty si ako ona," šepkala som, „všetci ste."

Tia sa na mňa začudovane pozrela, v očiach sa jej zračila bolesť akoby som ju nejako urazila. Doteraz mi ani nenapadlo zamyslieť sa nad tým, že aj ona je monštrum.

„Nie, nie som," začala sa brániť a rútila pritom hlavou, do očí sa jej nahrnuli slzy. Ryšavé vlasy mala mokré a nalepené na tvári. „Uvidíš, že nie. Nikdy by som nikomu..." no jej slová zamreli v šuchote lístia.

„Prosím, neubližujte mi," vydýchla som a hlavu som si opäť vložila medzi kolená. Tia ma pohladila po chrbte, ale pri jej dotyku som sa strhla, a tak Tia radšej ruku stiahla.

Počula som kroky a šuchot lístia ustal.

„Tia," oslovilo jedno monštrum to druhé, „počkaj nás v dome."

Tia tento raz na nič nečakala a do domu sa priam rozbehla. Moje slová ju museli zraniť, inak by brata neposlúchla.

Opäť som sa rozkývala, opakované pohyby mali tendenciu človeka upokojiť. Vydrali sa zo mňa ďalšie vzlyky, ktoré som nevedela nijako zadržať. Od zimy som sa celá triasla.

Cítila som, že niekto je pri mne. „Neubližujte mi," mrmlala som dookola ako zaseknutá platňa.

„Pšššt," povedal niekto. Axel. Vedela som, že je to on. Sálalo z neho teplo, inštinktívne som sa k nemu naklonila, no hneď na to ma v srdci pichol strach.

„Prisahám, že zabijem každého, kto sa ti čo i len pokúsi ublížiť, Vivian," povedal Axel.

Zdvihla som k nemu svoje uplakané oči a prvýkrát som sa na neho pozrela. Na tvári mal krv, ale nevyzeral, že patrila jemu. To sa ale nedalo povedať o rane na jeho bicepse, veľká tržná rana krvácala, to ma iba utvrdilo v myšlienke, že to on zaútočil na Rebecu.

„Si monštrum!" Vyhlásila som neochvejne. „Ako môžeš... Čo nevidíš, že toto celé je choré? Veď ona by ma... Keby si..." Roztriasla som sa ešte väčšmi. Vlastne by som mala byť Axelovi vďačná. Zachránil ma.

„To nič," povedal, keď som opäť začala plakať. Opatrne sa ku mne natiahol, keď si bol istý, že sa neuhnem, jemne sa ma skryl vo svojom náručí. Sršalo z neho toľké teplo, že som sa v jeho náručí skrčila a tvár som si ukryla do jeho hrude. „Už je dobre." Upokojoval ma, kým ja som stále plakala. Tričko mal už celé premočené od mojich sĺz.

„Nič nie je dobre," vzlykla som.

Axel ma pevnejšie zovrel a do mojich vlasov zašepkal. „Je mojou povinnosťou ťa ochrániť, Vivian."

Musel ma chrániť, pretože to tak bolo v zmluve. To som vedela. Ale napriek tomu som ho za to nenávidela. Nenávidela som ho za všetko.

Neviem, ako dlho sme tam tak sedeli, prstami som Axelovi zvierala mokré tričko a sťažka vydychovala. Ihličnany nás obkolesovali ako vojaci. Potom ma Axel odviedol do domu.