LYCAN

Rozprávka na dobrú noc

„Bane, Bane, Bane," opakovala som stále dookola. Stará mama sedela v hojdacom kresle a štrikovala ďalší svetrík pre moju bábiku.

„Už som ti predsa hovorila o Baneovcoch," povzdychla si stará mama unavene.

„Znova!" Vykríkla som nadšene. Rozprávka o zlých vlkolakoch sa mi páčila najviac zo všetkých.

„Dobre," prikývla stará mama, „ale prestaň tu takto pobehovať."

Rýchlo som sa posadila k jej nohám a nedočkavo ju sledovala.

Stará mama sa na mňa usmiala a začala: „Kedysi dávno pradávno, žili dve rodiny. Creedovci a Baneovci. Panovalo medzi nimi veľké nepriateľstvo. Také veľké," zdôraznila stará mama, „že čarodejnica uvalila na oba rody kliatbu. Ak sa rodiny nepomeria, čaká ich večné utrpenie."

„Prečo sa nenávideli?" Opýtala som sa, ale odpoveď som už poznala.

„To už nikto presne nevie," zamyslene sa pozrela niekam do prázdna, „hovorí sa, že za to mohli mladí milenci, Creedovské dievča a Baneov chlapec. Zamilovali sa do seba, ale ich láska bola odsúdená na zánik."

„Prečo?"

„Drahá moja, nemôžeš milovať niečo čo máš zničiť. A to bol ich prípad. Baneovci boli stvorenia oblúd a Creedovci mali za úlohu chrániť svet pred nimi."

„Takže umreli?"

„Nie," pokrútila hlavou stará mama, „nastala vojna medzi oboma rodmi. Creedovci chceli späť svoje dievča, no Baneovci ju odmietli vydať späť. Začali sa desaťročia utrpenia. Ak prišiel o niečo jeden rod, postihlo to aj toho druhého."

„Lebo boli prekliaty?"

„Správne," potvrdila stará mama, „museli teda prísť na spôsob ako zabezpečiť mier, a tak vznikla dohoda, zmluva, podľa ktorej má najstarší Bane právo na prvorodenú Creedovú..."

※※※

Dýchala som sťažka a v hlave mi búšilo. Tá spomienka, sen, boli odpoveďou na všetko. Moja stará mama ma pred týmto varovala. To, preto ma tak podporovala odísť na školu do iného mesta. Chcela ma ochrániť. Ako som len na to mohla zabudnúť? Moja myseľ to musela vytlačiť, pretože slová starej mamy boli hodné blázna. Nikto normálny by neuveril, že monštrá existujú.

Vymotala som sa z postele. Odhodlaná konfrontovať Axela. Teraz mi už povie pravdu. Musí.

V pyžame som vybehla z izby. Nemyslela som na nič, len na to ako nájdem Axela. Netrvalo dlho a našla som ho. Bol na trávniku a niekoľkým chlapom niečo horlivo vysvetľoval.

Vidieť ma nemohli, pretože som ich pozorovala z okna na prízemí.

Chcela som na nich zakričať. Chcela som tam ísť a ublížiť Axelovi. Ale začalo sa diať niečo... Niečo hrozné.

Jeden z chlapov na príšerne roztriasol. Triasol sa tak veľmi, že jeho telo sa začalo akosi predlžovať, rásť. Z prstov mu vyrástli dlhé pazúre. Končatiny nadobudli neľudský tvar. Neľudskú veľkosť.

V dome niekto kričal, kričal tak veľmi, že všetky oči z dvora sa upierali na mňa. Axelove oči. Videla som ako pohybuje perami. Niečo niekomu hovorí.

V tom krik prestal. Prestal, pretože som sa rozutekala a moje hrdlo sa potrebovalo sústrediť na príjem vzduchu, nie na krik. Ale prisahala by som, že som kričala aj naďalej, hoci som to nevnímala.

Utekala som k hlavným dverám. Pamätala som si, že som šla okolo nich. Tia vybehla odniekiaľ z kuchyne a niečo kričala.

Otočila som guľou a vybehla vonku. Utekala som, utekala a utekala. Kým som nenarazila na tvrdú skalu.

„Vivian, upokoj sa," prikázal mi Axel, keď sa jeho ruky omotali okolo môjho pása. Držal ma pevne, ale zároveň...nejako opatrne, akoby dával pozor na to, či mi ublíži.

Snažila som ho kopnúť alebo aspoň udrieť, ale keď Axel videl, že neprestávam, prehodil si ma cez plece ako vrece zemiakov a šiel k domu.

„Pomóc, pomóc, pomóc!" Kričala som, pričom ho päsťami udierala do chrbta. „Prosím, pomôžte mi!"

„Čo sa stalo?" Pýtala sa vydesená Tia, keď sme vošli do domu.

„Videla ako sa premieňa Ed." Vysvetlil jej v krátkosti. „Prines jej hore kamilkový čaj. Rýchlo."

Viac som už videla iba to, že sme na schodoch, aj Tiine kroky utíchli. Za to môj hlas nie. Stále som kričala. Stále som bojovala.

„Pusti ma, ty zviera!"

Axel ma zložil na zem až keď sme prišli do jeho izby. Od tej náhlej zmeny sa mi zatočila hlava, ale Axelove ruky stále spočívali na mojom páse, takže som zostala stáť na svojich nohách a nespadla som.

„Nechytaj ma," vyprskla som, keď sa mi vrátili sily. „Si ako oni..."

„Áno, som..." potvrdil mi Axel, v tej chvíli som pochopila, že to nebol žiadny prelud. Že to všetko je skutočné. Nohy sa mi podlomili, bola by som spadla, ale Axel ma zachytil, vzal ma do náručia ako nevestu a položil ma na posteľ.

„To preto som tu...kvôli tej kliatbe," mrmlala som ako zmyslov zbavená. „Preto...preto...preto..."

„Myslím, že upadla do šoku," hovoril Axel niekomu.

Všetko bolo ako na kolotoči. Zem sa zvláštne krútila, približovala sa k mojej tvári. Kým si ma nevzala temnota.