LYCAN

Tesáky, odvaha a sklo

Aj vy máte máte niekedy pocit, že na svete neexistuje kúsok svetla? Že odrazu prídu týždne, kedy sa neviete postaviť z postele a každý deň sa na vás valí nová a nová katastrofa? Že už pod tými troskami nešťastia neviete dýchať? Že sa všetko šťastie vyparilo do nenávratna? 

Pevne verím, že táto kapitola, bude aspoň pre niekoho z vás, svetielkom, hoci akokoľvek malým, a rozžiari aspoň trochu temnoty. 

Táto kapitola patrí VŠETKÝM ZLOMENÝM DUŠIAM

※※※

Tia vtrhla do mojej izby ako zmyslov zbavená. Jej bledá pokožka nadobudla červený odtieň a na čele sa jej leskol pot. Dychčala a plakala. „Je..je...je..." snažila sa zo seba dostať. Ukazovák vystierala k dverám, chcela som sa tam ísť pozrieť, no Tia začala prudko krútiť hlavou a jej dýchanie sa ešte viac zhoršilo. 

Vyletela som zo sedačky a chytila ju za plecia. Zatriasla som Tiou, prekvapená vlastnou silou. 

„Tuuu." Dostala zo seba Tia po nekonečne dlhých sekundách. Čas sa, akoby zastavil a môj mozog sa snažil spracovať nebezpečenstvo, vďaka ktorému sa Tia cítila takto.

„Tu?" Zopakovala som. „Kto je tu?" Opýtala som sa a telom mi prešla vlna paniky. 

Tia sa celá triasla, chvela a nechtami sa mi zaryla do kože, keď ma silno držala.

Srdce sa mi rozbúchalo, pretože zdola k nám doľahol príšerný rámus. Treštiace sklo a...vrčanie.

„Tia," oslovila som ryšavku, „čo sa deje?" Nástojčivosť v mojom hlase prebila strach a Tiou som zatriasla ešte raz, tentoraz jemnejšie. 

Tia sa na mňa vydesene pozrela a v jej sivých očiach sa zaleskli slzy. „Rebeca...vyzvala na súboj alfu," vydýchla a mňa zalial studený pot. Dole znova niečo buchlo.

„Nie!" Vykríkla Tia, keď som ju chcela pustiť a ísť sa tam pozrieť. „Axel kázal, aby sme sa schovali." Tiin hlas hraničil medzi panikou a bolesťou. Chápala som ju, tam dole bojoval jej brat a Tia okrem neho už nikoho nemala. Asi na sekundu som sa zamyslela nad tým, že ak by Axel prehral, znamenalo by to, že Tia musí byť vodcom svorky namiesto neho?

Potriasla som hlavou, aby som sa zbavila doterných myšlienok. Tia nemôže zostať bez brata.

Rýchlo som pohľadom prebehla miestnosť. Axelova izba nemala veľa úkrytov, dalo by sa povedať, že žiadne. Okrem jedného.

„Schováš sa do skrine," Tiu som potiahla do zadnej časti miestnosti, „teba Rebeca nechce." To uvedomenie ma skutočne zasiahlo, no ani jedným náznakom som to nedala najavo. Musela som sa postarať o to, aby bola Tia v poriadku. Ak by sa jej niečo stalo, Axel by ma roztrhal v zuboch a žiadna zmluva by ho v tom nezastavila.

„Zbláznila si sa?" Tia sa ku mne otočila, a keď pochopila, začala sa mi brániť. Trhala sebou a oči sa jej leskli slzami, no ja som ju nepustila. Za lakeť som ju ťahala k skrini. Prsty mi šteklila látka jej ružového trička s jednorožcom. Nech už to bolo s dohodou akokoľvek, Tia je príliš nevnná na tú hrôzu, ktorá sa odohrávala na prízemí.

„Prestaň, Tia," okríkla som ju v momente, keď sa zdola ozvalo ostré zavytie, „počúvaj ma, obe sa tam aj tak nezmestíme," pokračovala som prísnym hlasom a sama som nechápala, kde sa to vo mne berie. „Vlezieš do tej skrine a zostaneš tam, kým po teba neprídem ja alebo Axel, rozumieš?"

Tia sa usedavo rozplakala a nechala sa odviesť. Už som chápala, prečo bola Tia taká, aká bola. Ona na rozdiel od iných v jej druhu, nebola bojovník. Možno práve preto sme si tak rozumeli.

Tia poslušne vliezla do skrine. Sadla si na jej dno a rozplakala sa ešte viac.

„Tia, počúvaj," oslovila som ju nežne, no ani som sa k nej nesklonila, rýchlo som pohľadom zaletela k dverám, nemám veľa času, „musím to zastaviť. Nesmiem dovoliť, aby kvôli mne niekomu ublížila." Najmä nie Axelovi a Tii. Axelove city možno boli falošné, ale chápala som ho. Ak by som odišla, jeho sestra a rodina by boli ohrození.

Tia roztrasene prikývla. Nemala som čas na ďalšie upokojovanie, a tak som ju zavrela v skrini a vyšla z izby. Dole opäť niečo buchlo a moje nohy sa premenili na želatínu. Snažila som sa postupovať čo najrýchlejšie, pretože som si nedokázala predstaviť, aká zlá musí byť situácia, ktorá sa práve odohrávala.

Už z vrchných schodov som videla črepiny skla, ktoré sa na mramorovej podlahe ligotali. Vrčanie a cvakanie zubov ku mne doliehalo ako strašidelná pieseň z hororu.

Rýchlo som zbehla dole schodmi, a keď som zastala pred masou ich tiel z plných pľúc som zvolala: „Rebeca! Dosť! Chceš mňa, nie jeho."

Obidvaja prestali bojovať. Stvorenia predo mnou sa podobali jeden druhému tak veľmi, že Axela som rozoznala len podľa jeho výšky a väčšej postavy. Iné mali ešte aj oči. Tie Axelove boli tmavé, no Rebecine žiarili akosi divoko a mali zvláštnu žltkastú žiaru.

Rebeca zo seba zhodila Axela a zamierila ku mne. Axel bolestivo zavyl, pretože narazil no stolíka, na ktorom bola položená sklenená váza. Sklo sa mu zapichlo do prednej končatiny.

Kým som sledovala Axela, Rebeca ku mne mierila, švihla svojou veľkou prednou labou a zasiahla ma do brucha. Dych sa mi zasekol niekde v hrdle a z toho nárazu som bola v takom šoku, že som nedokázala nijako zareagovať. Odletela som asi dva metre, no môj pád zastavila stena. Vyrazilo mi dych.

Axel zozadu napadol Rebecu a začali spolu bojovať. Musela som prísť na spôsob, ako to zastaviť.

„Rebeca," oslovila som ju opäť, akonáhle sa mi podarilo pozbierať sa zo zeme. Dychčala som a moje pľúca bojovali s kyslíkom, akoby to bol ich nepriateľ. Každé nadýchnutie a vydýchnutie štípalo ako otrávený šíp. Rukami som si zvierala boky. Prsty som si zarývala do kože, aby ma táto bolesť aspoň trochu odpútala od tej, ktorú mi spôsobila Rebeca.

Roztrasené nohy by ma neudržali, a tak som stála opretá o stenu. Po zátylku mi stekala krv. „Nechaj ho!" Kričala som, no z môjho hrdla vyšiel len chrapot. 

Rebeca sa ku mne znova otočila, no Axela držala stále krytého. Ten si uvedomoval svoju nevýhodu. Nie v sile, ale v tom, že mňa Rebeca dostane ľahšie. „To ja som ho zviedla, a ty to dobre vieš. Keby som nebola ja, Axel by ťa ešte stále miloval. Bol by s tebou, nikdy by ťa neodvrhol!"

Monštrum zacvakalo ušami a vycerilo zuby. Upútala som jej pozornosť. Axelovi dá pokoj. Zviera sa po mne rozbehlo, prednými labami sa ku mne natiahlo, ďalšiu vec si pamätám už iba to, ako všetko zamrzlo v mojom výkriku...