LYCAN

Zranené zviera

Tii som všetko nepovedala. Nie preto, že by som jej neverila alebo preto, že nebola moja priateľka. Ale hovoriť jej o Axelovi bolo mrhanie slovami. Mrhanie časom. Mrhanie emóciami. Jednoducho mrhanie.

Navyše nebolo veľa toho čo by som jej povedať mohla. Axel z kuchyne odišiel so zaťatou sánkou, jeho kroky boli rázne a zdal sa mi byť ešte hrozivejší než obyčajne. Bez jeho tela ma zbila prázdnota.

"Si divná," fľchla mojím smerom Tia a nastavila svoju tvár slnku. V žiarení lúčov boli jej pehy výraznejšie a ryšavé vlasy pripomínali požiar.

"Prepáč," zamrmlala som a oči sklopila na zem. Zelený trávnik okolo domu, na ktorom sme sedeli nebol veľmi veľký. Mal len pár metrov a potom všetko zhltol les. Objala som si kolená.

"Dnes sme pokojne mohli ísť preč, je tak pekne, že je úplnou katastrofou, že si odmietla moju ponuku." Vyčítala mi.

"Tia," vzdychla som si. "Tvoj brat nebude nadšený, keď zistí, že sme vonku. Do mesta by ma nás nikdy nepustil," pokrútila som hlavou, "hlavne by tam nepustil mňa." Upresnila som.

"Axel je síce chlap, ale to, že potrebuješ nové oblečenie by pochopil. Taký hlúpy predsa nie je. Dnes má navyše aj tak tréning s budúcimi strážcami. Navyše mohol ísť s nami. Mohli sme napríklad zájsť na obed alebo..."

"To by nešlo," skočila som jej do reči a ona sa ku mne zarazene otočila. Vedela som, že Tia chce mať dobrý vzťah so svojím bratom, že s ním chce tráviť čas, no zabúdala na detail menom Vivian. "Nemala som náladu na nakupovanie," zaklamala som rýchlo.

"Je to kvôli tomu, že si sa zamilovala do môjho brata?" Opýtala sa ma a strach jej pritom lámal hlas. Toto bola otázka, ktorú sa má bála opýtať?

Široko som otvorila oči. Od prekvapenia mi takmer zabehlo. "Odkiaľ si prišla na takú hlúposť?"

Tia si ma ustarostene premerala a potom iba kývla plecami. "Nie som slepá," predniesla presvedčivo, "viem, ako vyzerá zamilovaný človek."

"Nikdy by som nemohla milovať tvojho brata," vychrlila som prirýchlo.

"Prečo nie?" Spýtala sa ma nechápavo. Stále ma sledovala svojimi veľkými očami ako dieťa, ktoré čaká na začiatok rozprávky. Nevidela, že toto je nočná mora?

Sklonila som hlavu a vlasy mi zakryli tvár. Ako som jej mala povedať, že Axel bol zviera, keď ním ona bola tiež?

"Pretože Axel a ja sme rozdielni ľudia," vyslovila som príkro.

Tia iba mykla plecom a ľahostajne sa natiahla po balíčku s orieškami. "Podľa mňa," prehovorila s plnými ústami, "ste ako dve pucle, lenže ani jeden to kvôli tej vašej hlúpej hrdosti nevidí."

Chcela som otvoriť ústa a niečo jej povedať. Hocičo. Ale slová zamreli niekde v mojom krku. Našťastie som nad tým ani veľmi premýšľať nemusela, pretože sa za nami ozval mužský hlas. "Čau Tia," pozdravil, "nevidela si Axela?"

Tia zdvihla hlavu, aby spoznala majiteľa hlasu. Oči si pred slnkom zakryla rukou. "Nie," pokrútila nakoniec hlavou, očividne vedela, kto je muž stojaci pred nami. "Ráno mi niečo spomínal, ale bola príliš skorá hodina na to, aby som ho počúvala."

Prevrátila som očami a potlačila som potrebu zasmiať sa, no neúspešne. Z mojich pier unikol chichot.

Muž, abysi len teraz všimol moju prítomnosť, sa pousmial. "Ty musíš byť Vivian," zhodnotil bez zaváhania, "vidím, že Tia je tvoj tieň."

Usmiala som sa. Muž predo mnou nemohol byť oveľa starší než ja. Okolo očí mal drobné vrásky od úsmevu a pokožku mal tmavú tak ako Axel. Postavu mal nižšiu ako on, ale podľa jeho svalov, som vedela, čím je. Takto muži jednoducho nevyzerali, dokonca ani po tom ako trávili nekonečné hodiny v posilňovni.

Odtiahla som sa. Stál pár metrov od nás, no my sme sedeli na deke a táto pozícia nebola veľmi výhodná.

"Je moja kamarátka," opravila som ho ostro.

Muž predo mnou zdvihol ruky v obrannom geste. "Nemyslel som tým nič zlé." Obhajoval sa.

Do nášho rozhovoru vstúpila Tia. "Toto je Lucas," oboznámila ma, "je to náš bratranec a zároveň je pravou rukou môjho brata."

Ďalšie monštrum.

Koľko ich tu je?

Opäť som sa odsunuola. No len veľmi nenápadne. Tia si to ani nevšimla, ale mužovi môj nepatrný pohyb neušiel. Zvláštne si ma premeral.

"Tia," oslovil ju a v hlase mu zaznelo niečo nezvyčajné, akoby si práve niečo uvedomil, "vie tvoj brat, že ste tu?"

Tia sa striasla, hneď na to sa zoširoka usmiala a mávla rukou. "Jasné, že vie, že sme tu. Povedala som mu to hneď ráno, keď hľadal Brodyho kvôli dnešnému tréningu."

Podozrivo som si Tiu premerala. Jej líca mali ružovú farbu a hrýzla si spodnú peru. Vyzerala nervózne.

"Povedala si mi, že Axel súhlasil!" Zhíkla som neveriacky.  Tia nechápala, čo mi Axel mohol urobiť. Bola s jeho hračkou. Jeho nástrojom. Ak ma bude chcieť strčiť do pivnice, ak sa rozhodne, že mi ublížili...nikto sa to nedozvie.

"Ale veď súhlasil!" Vyhlásila Tia a prekrížila si ruky na hrudi. "Súhlasil, že si môžeme spraviť pekný spoločný deň. Koho trápi, že máme piknik?"

Neveriacky som pokrútila hlavou. Axel by Tii nikdy neublížil. Bola to je sestra, ktorá sem patrila. Ktorá bola súčasťou jeho sveta. Ale ja?

"Okej," prikývol Lucas, "zostanem s vami a..."

"No to teda určite nie!" Zamietla Tia ihneď. "Nepotrebujeme pestúnku a už vôbec nepotrebujeme to, aby si všetko, čo si povieme vytáral môjmu bratovi!" Rozčúlila sa Tia. Myslím, že sa snažila vyzerať hrozivo, bradu mala vystrčenú dopredu a oči prižmúrené, no pôsobila iba ako nahnevané dieťa.

Z lesa vyletel kŕdeľ vtákov. Prekvapene som sa strhla. Ich škrekot a plieskanie krídel ku mne doniesol vietor. Vrany. Neznášala som vrany. Chvíľu krúžili na oblohe hľadajúc, kde sa opäť usadiť.

"Ale no tak," zatiahol Lucas a sadol si na zem. Vôbec sa nestaral o vlhkú trávu a hlinu, ktorou sa zašpiní. Nohy bezstarostne natiahol pred seba a prsty zaboril do trávy. Jeho kontakt so zemou bol prirodzený. "Hannah teraz aj tak varí."!

"Hannah?" Zamračila som sa. Je to ďalšia obeť monštier?

"Moja priateľka," vysvetlil mi a v hlase mu zaznela hrdosť. V hlave sa mi vynorili otázky, no moje ústa ich odmietli vysloviť. Mlčanie bolo mojím spojencom.

"Neupiekla by mi čokoládový koláč?" Zaprosila Tia. "Mala by si ho ochutnať, Vivian. Hannah vie robiť tie najlepšie koláče má svete. Najmä čokoládové, vždy tam dá čokoládu navyše a smotanu a..." Tia ani nedokončila vetu a oblizla si pery. Jej posadnutosť čokoládou ma neustále prekvapovala.

Lucas sa zasmial. "Poviem jej nech niečo pre Vivian upečie. Môžte prísť k nám, Hannah ťa určite rada spozná."

"Ďakujem, ale..." Snažila som sa prísť na spôsob ako slušne odmietnuť. Ako som mu mala povedať, že nechcem byť zapletená s ich existenciou?

Pokrytec! Ozvalo sa v mojej mysli. Zvyšok dotieravých myšlienok zavraždil šuchot lístia.

A potom rev.

Určite to bolo ranené zbiera.

Hlboko v lese.

Lucas aj Tia sa otočili smerom odkiaľ prišiel rev. A ja som z ich výrazov pochopila.

To nie je ranené zviera.

Strach.

Strach.

Strach.

To jediné prehrmelo mojím telom.