LYCAN

Trieštenie

 PRETOŽE JE LEN MÁLO HORŠÍCH VECÍ AKO ZLOMENÉ SRDCE

Túto kapitolu venujem všetkým zlomeným srdciam. 

※※※

„Takže ty chceš, aby som tu zostala?" Na Axela som sa pozrela so slzami v očiach.

Sedela som v jeho kancelárii oproti nemu, vo veľkom koženom kresle. Ráno po mňa prišiel do Tiinej izby. „Musíme sa porozprávať," povedal mi, a tak som ho neochotne nasledovala.

„Vivian, ak tu nezostaneš, prímerie padá, chápeš?" Nástojil. Asi hodinu mi vysvetľoval podmienky zmluvy, no ja som ničomu nerozumela. „Si jediným pilierom medzi našimi rodinami. Nemôžeš odísť. Ak to urobíš, staneme sa pre tvoju rodinu lovená zver. Tvoj rod nezaútočí, pretože vie, že tu majú jednu z nich."

„Tak o toto ti celý čas išlo?" Vybuchla som. Postavila som sa a päste som zaťala ešte silnejšie. Bola som taká hlúpa.

„O čom to hovoríš?" Axel sa zatváril nechápavo, ale stále pokojne sedel vo svojom kresle.

Z očí mi začali padať slzy. „Pre toto si ma bozkával? Pre toto si ma chránil? Aby si ma tak ľahšie presvedčil, však? Som tvoje eso v rukáve. Ak ma tvoj druh," to slovo som priam vypľula, „nebude mať po ruke, pôjde po tebe moja rodina! A ak sa mi niečo stane, tak vám budú môcť ublížiť!"

Ako to, že som na toto neprišla skôr?

„Áno, je to tak," priznal Axel a mne sa vtedy rozbilo srdce na tisíc kúskov. Priam som počula ako sa triešti.

Axel sa postavil. Prešiel ku mne, ale ja som ho zastavila. „Ani sa ma nedotýkaj." Rýchlo som od neho odstúpila a oboma rukami som sa objala. Teraz sa mi z očí rinuli už celé potoky. „Ani sa ku mne nepribližuj." Precedila som pomedzi zuby.

Mysľou mi preleteli Tiine slová: Máš šťastie, že ťa nezavreli do pivnice. Moju predchodkyňu. Určite chcela odísť tiež.

Čo ak zavrú aj mňa? Panika prúdila celý mojím telom. Šírila sa ako požiar v suchej tráva.

Axel ku mne natiahol ruku, no ja som vystrašene cúvla. „Vivian," oslovil, no tentoraz v jeho hlase zaznela prosba. Isteže...veď som bola jeho jediná záruka bezpečia. Vedela som, že tie bozky neboli skutočné. A pravda...aj tak bolela. Len ma využil.

„Všetko bola lož," hlesla som sklamane, „len hlúpa hra."

Očividne pochopil. „Cítiš ku mne niečo?" Opýtal sa ma Axel. Zamračil sa.

„Nie," pokrútila som hlavou. Za žiadnu cenu nemôžem dať najavo, že som mu naletela.

Axel sa ku mne opäť priblížil, asi ma chcel utešiť, pretože mu bolo jasné, že je neskoro. Uvedomil si, že som k nemu možno niečo cítila, že pre mňa to hra nebola.

No nedala som mu žiadnu šancu. Vybehla som z jeho kancelárie a on ma nechal ísť.