LYCAN

Prázdne reči a ešte prázdnejšie bozky

Ahojte, moji najdrahší čitatelia! Ďakujem vám za vaše komentáre a trpezlivosť. Viem, že to so mnou máte ťažké a veľmi vás prosím o pochopenie a odpustenie za tento príbeh. Viem, že je to čoraz horšie a horšie, ale veľmi sa snažím vdýchnuť tomu aspoň trochu ohňa, no vôbec sa mi nedarí. Dúfam, že kapitola sa vám bude aspoň trochu páčiť a spríjemní vám dlhú chvíľu.

💜🌸💜

Tia mi sľúbila, že Axela to prejde, ale neprešlo, teda aspoň tak sa mi to zdalo. Neviem, či šlo o jeho zranené ego alebo vlčiu pýchu. Tia mi neustále opakovala, aký je Axel zaneprázdnený. Ale viem, že to bolo klamstvo. Axelova sestra len nechcela pridávať mojej bolesti.

Cítila som chlad, ktorý sálal z každého kúta tohto domu. Nevedela som pred ním uniknúť. Sem-tam som na tú zimu zabudla, keď som bola s Tiou, ktorá sa prakticky nasťahovala do mojej izby. Priniesla so sebou kopu ružovej.

"Do kelu," zakliala som, keď do mojich myšlienok, do môjho tela, preniklo ostré štípanie. Nezaujato som sledovala ako sa rezná rana plní krvou. Kvapky červenej pokojne stiekli po mojom prste a pošpinili kuchynskú linku. Červená na bielom povrchu.

Zdesene som vykríkla, keď som kútikom oka zahliadla vysoký tieň. V kuchyni som zasvietila len svetlo na digestore, aby moja existencia nenarušila obyvateľov domu.

Pred očami sa mi zahmlilo a keby som sa rýchlo nezachytila linky, ocitla by som sa na zemi.

Ide si po mňa ďalšie monštrum.

"Vivian?" Oslovil ma hrubý mužský hlas. Prehltla som hrču, ktorá sa mi vytvorila v hrdle a prudko som otvorila oči. Mojím telom prešiel mráz.

Axel stál len pol metra od mňa. Nebolo to ďaleko, ale nebolo to ani dosť blízko na to, aby som cítila teplo jeho tela.

Zhlboka som sa nadýchla.

Vyzeral rovnako ako po Rebecinom útoku. Len oči mal akési temnejšie. O krok som cúvla.

"Krváš," zhodnotil a v očiach mu zablčal hnev.

Strach sa rozbehol mojím telom. Vedela som, že nemám vychádzať z izby. Najmä nie po tom, čo sa stalo s Rebecou.

Očami hľadal pôvodcu môjho zranenia. Netrvalo dlho a pohľadom zastal na noži a nedokončenom sendviči.

"Ukáž mi ruku, Vivian," prikázal nekompromisne. Natiahol sa ku mne, no ja som odskočila, akoby som sa dotkla niečoho horúceho.

"Nedotýkaj sa ma!" Moje ústa vyslovili slová, bez toho, aby som ich stihla zastaviť. Hlas sa mi chvel.

"Musím sa ti na to pozrieť." Vyslovil pomaly, aby mi neušiel význam jeho vety.   Opäť sa ku mne priblížil.

V obrannom geste som pred seba vystrela ruku, no vedela som, že ho to nezastaví. Srdce mi tĺklo bolestivo silno a rýchlo.

"Nepribližuj sa," varovala som ho. Nechápala som odkiaľ sa vo mne berie toľko odvahy. A nerozumela som ani tomu, prečo ma myšlienka na jeho dotyk tak ubíja.

"Potrebujem vidieť tvoju ruku." Povedal a bolo mi jasné, že ani on nerozumie môjmu správaniu.

Pokrútila som hlavou. "Daj mi pokoj," vyštekla som ostro, "nepotrebujem tvoju pomoc."

Vedela som, že Axel sa chce presvedčiť, že mi nič nie je kvôli zmluve. Možno by som ho mala nechať spraviť to. Ale niečo vo mne kričalo tak hlasno, že ma z toho bolelo celé vnútro. Axelovi bolo jedno, čo so mnou je. Ignoroval ma. Iba Tia videla moju bolesť. Iba ona rozumela. A to niečo vo mne chcelo, aby Axel trpel tiež. Aby bol väzňom, rovnako ako ja.

"Ja nevyjednávam," zavrčal a než som stihla žmurknúť Axelove telo bolo natlačené na tom mojom. Chlad a horúčava pohltili moje telo. Bili sa o nadvládu. Axelova horúčava vyhrala. Potlačila som nutkanie oprieť sa o neho. Nechať jeho slnko zohriať moju zimu.

"Pusti ma!" Precedila som pomedzi zuby. Do očí sa mi natlačili slzy. Zahryzla som si do pery. Silno. "Nechaj ma," pokračovala som, ale Axel svoje zovretie nepovolil. Jeho horúce dlane spočívali na mojom tele. Klietka z jeho tela, z jeho tepla, ma ničila.

Moje ruky sa pohli samé od seba. Udrela som ho do hrude. Raz, dva razy a potom som sa nevedela zastaviť. Pokožka na dlaniach ma štípala a nezdalo sa, že Axel niečo cítil. Bolo to, akoby som sa snažila udrieť kameň. Necitlivý a tvrdý.

Netrvalo to dlho. Moje nohy sa odrazu ocitli vo vzduchu a ja som vystrašene vykríkla. A hoci som naozaj nechcela, musela som sa zachytiť Axela. Moje nohy má zradili prvé. Omotali sa okolo jeho bokov, akoby to bolo jediné záchranné koleso na celom šírom mori. Hneď potom nasledovali ruky.

Keď ma posadil na kuchynskú linku, od prekvapenia som zalapala po dychu. Takto vlkolaci zaobchádzali so všetkými? Alebo som bola ich bábkou, Axelovou bábkou, kvôli zmluve?

Axel na mňa hľadel spoza nepreniknuteľnej masky. Bolo ťažké odhadnúť, čo si myslí. Kvôli Rebece ma musí nenávidieť. Stratil ju len a len kvôli mne.

Moje ústa sa otvorili samé od seba, hoci som netušila, čo chcem povedať. Mrzí ma, že si kvôli mne prišiel o člena svorky? Mrzí ma, že si prišiel o priateľku?

Šancu vysloviť čokoľvek som nedostala. Axel sa ku mne naklonil a bez varovania ma pobozkal. Prudko a vášnivo si nárokoval moje pery.

Pritlačila som sa k nemu. Chcela som z neho každý kúsok, ktorý mi bol ochotný dať. Nenávidieť sa môžem neskôr. A nenávidieť Axela môžem celý život.

Keď som sa od neho odtiahla, moje pľúca vďačne nasali chýbajúci vzduch. Prstami som stále zvierala jeho biele tričko. Všimla som si, že krv z môjho prsta zafarbila aj jeho oblečenie. Bol to jasný dôkaz mojej slabosti.

"Nenávidím ťa!" Vychrlila som zo seba znechutene.

Axel sa lišiacky pousmial. "Ak by to bola pravda, tak mi ten bozk neopätuješ." Axel si lačne oblizol pery s očami upretými na tie moje, akoby premýšľal, že ma pobozká opäť. Moje pery boli určite napchnuté a červené. Zahanbene som sklopila zrak. Nohy som mala stále omotané okolo Axelovho tela.

Istá moja časť sa nechcela vzdať jeho tepla. Ale opäť som si pripomenula, prečo som tu. Som len väzeň. Otrok vlastnej rodiny. Len bábka medzi vlkolakmi. Bez spojencov, vydaná napospas alfovi.

Ani som si nevšimla, že Axel vzal moju ruku a opatrne si obzeral ranu. Nekrvácala som už kvôli zmluve dosť?

Ruku som si vytrhla z jeho zovretia. "Je to len škrabanec, nepotrebujem tvoju starostlivosť." Povedala som zlostne. "A nemusíš sa báť, nabudúce si dám pozor, aby som svojou malichernosťou náhodou neohrozila zmluvu."

Axel sa zamračil. "Myslíš si, že toto celé je len kvôli zmluve?"

"Ja nie som tvoja bábka, Axel," odpovedala som mu, "a raz nájdem spôsob, ako sa odtiaľto dostať." Hoci som túžila po slobode, niečo vo mne ma držalo ako vo zveráku.

Axel sa zachmúril a s jeho slovami sa moje telo roztriaslo strachom. "Nikdy sa odtiaľto nedostaneš, môžeš skúšať čokoľvek, ale nikdy ťa nepustím."

Striasla som sa.

Ja sem nepatrím.

Nepatrím medzi monštrá.

"Takže tu mám čakať, kým ma nezabije nejaké zviera ako si ty?" Hlesla som, a až vtedy som si uvedomila, čo som naozaj povedala. No pravdou zostávalo, že Axel človekom nebol.

Axelova tvár nadobudla hrozivý výraz. Vystrašene som sa od neho odsunula.

"Nikto sa k tebe ani nepriblíži," zavrčal neľudským hlasom. Takmer som mu ani nerozumela.

Zmluva, nezmluva, neverila som tomu, že Axel ma dokáže ochrániť. Ak by sa aj Axelovi podarilo ochrániť ma, otázkou zostávalo, kto má ochráni pred ním?