LYCAN

Krása monštra

Ahojte! Dúfam, že sa máte dobre a že vás nové dve kapitoly potešia. Užite si zvyšok dnešného dňa, pretože konečne je piaaatoook! 

💜🕷💜

Keď som sa zobudila, ležalo na mne niečo ťažké. Párkrát som zaklipkala očami, aby som sa presvedčila o tom, že to nie je sen. A naozaj, Axel ležal vedľa mňa. Oči mal zatvorené a ľahko vydychoval. Pravú ruku mal prehodenú cezo mňa. Asi sa bál, že mu ujdem.

Chvíľu som premýšľala, čo spravím. Opatrne som si uvoľnila ruky z jeho zovretia a premýšľala. Toto sa diať nemohlo. No keď som sa nad tým všetkým zamyslela... Príbehy mojej starej mamy, to ako ma neznášala vlastná rodina, báchorky o vlkolakoch kolujúce mestom po celé stáročia...

Prstom som Axelovi odhrnula prameň čiernych vlasoch z tváre. Už len pri taktom geste sa mi rozbúchalo srdce. Neodolala som a dotkla som sa aj jeho tváre. Ako mohol byť niekto taký krásny, a pritom byť...

Končekom prsta som prešla Axelovi po perách. Čo spravím? Teraz, keď spí, je bezmocný...

Trasľavo som sa nadýchla.

Nemôže mi ublížiť, pripomenula som si.

Opäť som mu so zatajeným dychom prešla po tvári.

Myšlienky mi zaleteli k nášmu bozku. Prečo to urobil? Prečo toto všetko...

Axel akoby počul moje myšlienky a pritiahol si ma bližšie k sebe. Opatrne som sa snažila vymaniť z jeho náručia. Nielen kvôli tomu, kým je, ale aj kvôli tomu, že mu absolútne nemôžem veriť.

Podarilo sa mi zhodiť zo seba jeho ruku, čo som využila a ihneď sa zbierala z postele. Našťastie v izbe svietilo nočné svetlo, takže cestou k dverám som sa o nič nepotkla.

„Kam si sa vybrala?"

Axelov hlas preťal izbu ako nôž. Moja ruka na kľučke úplne zamrzla, kým som sa spamätala Axel už stále vedľa mňa.

„No...ja..." na sucho som prehltla. Prečo sa musel zobudiť? Moju pozornosť rozptyľovalo aj niečo iné...jeho nahá hruď. Vyrysované svaly priam kričali, aby som sa ich dotkla. „Chcela som si ísť iba po pohár vody," zaklamala som.

„To je nejaká tvoja nová výhovorka?"

Jediné na čo som sa zmohla bolo pokrútenie hlavou. Podarilo sa mi otvoriť dvere, ale Axel na ne položil svoju ťažkú dlaň a pribuchol ich. Samozrejme, ruku už dole nedal a zakliesnil ma medzi dverami a svojím telom.

„Bojíš sa ma, Vivian?" Zapriadol a naklonil s k môjmu uchu. Po tele mi prebehli zimomriavky a moje pľúca zabudli dýchať.

Mlčala som, ale bola som si istá, že moje splašené srdce počuje celý dom.

„Pozri sa na mňa," prikázal mi a voľnou rukou mi nadvihol bradu, „odpovedz mi."

„Nie," vydýchla som a srdce sa mi rozbúchalo ešte viac, pretože strach som rozhodne mala.

Axel sa ku mne naklonil ešte bližšie, jeho pery sa doslova obtierali o tie moje. „Si si tým istá?" Opýtal sa ma a mne po tele prešiel mráz.

Prikývla som.

Jeho odpoveďou bol bozk. Pobozkal ma inak. V tomto bozku bol oheň. Vášeň. Nečakal na môj súhlas alebo nesúhlas. Bral si ma.

Postavila som sa na špičky, aby som uľahčila prístup. Prsty som mu zahrabla do vlasov, a keď sa moje vnútro zmenilo na lávu, vzdychla som mu do úst.

Keď sa odo mňa Axel odtiahol, oči mu stmavli túžbou.

„Si len a len moja, Vivian."