LYCAN

Vydarený útek, alebo aj nie...

Ahojte! Naozaj vám všetkým ďakujem za komentáre a hviezdičky, vaša podpora pre mňa znamená viac než by ste si boli mysleli. Mrzí ma, že nemám toľko času koľko by som si priala, ale bohužiaľ, je toto obdobie plné povinností a ja nič nestíham. Preto mi, dúfam, odpustíte, že kapitoly vychádzajú v takom nepomere, no posnažím sa to zmeniť. Dúfam, že vy sa máte dobre a užívate si tieto horúce dni. 🌞🌞🌞

💜🌹💜

Môj mozog zatiaľ pracoval na plné obrátky. Toto je dokonalá príležitosť. To monštrum nie je doma a ja som tu zostala sama. Zvažovala som svoje možnosti a srdce sa mi rozbúchalo radosťou.

Ujdem. Ujdem a už sa do tohto prekliateho mesta nikdy nevrátim.

Opatrne som sa vrátila k vchodových dverám. Koberec tlmil moje kroky. Našťastie boli dvere blízko, prechádzali sme okolo nich, keď ma Tia viedla do obývačky.

Vysoké, dvojmetrové dvere, na mňa priam volali: „Otvor ma!"

Veľmi pomaly som otočila guľou, srdce som mala až niekde v krku a v hlave mi búšilo. Keď som pocítila závan čerstvého vzduchu, ožila vo mne nádej. Ožilo vo mne všetko.

Jednoducho som vybehla z dverí. Okoliu som nevenovala žiadnu pozornosť. Zbehla som po schodoch vedúcich do sídla a utekala som po príjazdovej ceste, čo mi sily stačili. Matne som videla rozmazané ihličnany. Pľúca mi horeli a adrenalín koloval mojimi žilami. Niekde, na okraji môjho podvedomia, som aj vnímala motor auta. Našťastie pozemok nebol ohraničený žiadnym plotom, takže príjazdová cesta, hoci bola dlhá, viedla na hlavnú.

Dnes som mala šťastie, pretože po hlavnej práve šlo auto. Jedno jediné čierne SUV.

„Zastavte!" Kričala som a pľúca ma rozpálili ešte viac, ešte prudšie. Bosé nohy ma pálili tiež, asfalt mi rozodral pokožku, ale to bolo nič v porovnaní s radosťou, ktorú som cítila. Záchrana.

„Stojte! Prosím!" K môjmu volaniu o pomoc som pridala mávanie rukami. Veľmi divoké mávanie rukami, aby ma šofér neprehliadol.

Keď SUV začalo spomaľovať, uľahčene som si vydýchla. Rukami som sa zaprela do kolien a snažila sa do pľúc nabrať studený, vlhký vzduch.

Hlavu som zdvihla, až keď som počula buchnutie dverí. „Prosím, pomô..." začala som, ale moje slová sa vytratili, dokonca aj moje telo zmeravelo, hneď ako som sa spamätala pustila som do behu znova, ale vedela som, že mám prehraté. Axel bol rýchly, veľmi rýchly. Nestihla som vbehnúť ani do lesa a už ma zvieral. Silno.

„Nie, nie, nie, nie..." opakovala som stále dookola, zatiaľ čo sa Axelove ruky ovinuli okolo môjho tela a zovreli ma ako zverák. Po lícach sa mi rozkotúľali slzy. Snažila som sa ho kopnúť, ale všetko to bolo márne. 

„Upokoj sa," napomenul ma prísne.

„Pusti ma," vrátila som mu rovnakým tónom, no moje slová boli prerušené mojim prudkým nadychovaním a vydychovaním, takže to znelo, akoby som sa topila.

„Neviem, ako sa ti podarilo ujsť," zavrčal mi do ucha Axel, „ale spravila si chybu, veľkú chybu."

Podarilo sa mi kopnúť ho, nechty som sa mu pokúšala zaryť do kože, ale nič mi nepomáhalo.

„Prestaň," napomenul ma ako malé dieťa, „ublížiš viac sebe ako mne."

Mal pravdu, nohy ma boleli a cítila som ako sa mi zlomil necht či dva, keď som mu ich chcela zaryť do kože. „Teraz ťa pustím," vydýchol mi do ucha a počkal, kým sa neupokojím, potom ma pustil.

Urobila som pár krokov vpred, smerom k lesu, Axel nezasiahol. Vedela som prečo.

Oči som túžobne upierala na kmeň najbližšieho stromu. V tej chvíli predstavoval všetku moju zničenú nádej.

Spravila som ešte dva kroky a moja pravá noha vypovedala službu. Členok som mala v jednom ohni. Bol to následok pokusu o kopnutie Axela. Cez rozmazaný zrak som videla približujúci sa asfalt. Pád bol nevyhnutný. Dokonca som pred seba nevystrela ani ruky.

Keď moje telo na niečo dopadlo bolo mi jasné, že tvrdý povrch hlavnej cesty to nie je. Axel ma držal vo svojom náručí ako nevestu. Hľadel mi do tváre, no jeho maska bola nepreniknuteľná. Jediné, čo neskrýval bol hnev. Jediné, čo som neskrývala ja, boli moje slzy.

„Och, Vivian," prehovoril a mne po tele prešiel mráz, „teraz ťa už nespustím z očí."