Océane's secret

15. Chapter

Zastavili sme pri Chocomize v Queense. Najlepšia cukráreň na svete! Nadšene som sa usmiala na Valentina. Jedným okom na mňa žmurkol. Vystúpili sme a prešli sme do cukrárne. Obaja sme nachvíľku zastavili pri dverách. Vychutnávali sme si zmes sladkých vôni. Chytil ma za ruku a doviedol ma ku stolu pri okne. Valentin ani len nezaregistroval, že na nás všetci pozerajú. Čo je on za človeka? Nese sa po svete, ako keby bolo jediné, čo ho trápi to, že trpia deti v Afrike. Usmieva sa na ľudí, ktorí sa mračia. Je kľudný v situácii, v ktorej by bol každý rozhodený. Bolo na ňom niečo, čo som nevedela nazvať. Čašníčka ma vytiahla z myšlienok.

"Čo vám ponúknem?" usmiala sa milo.

"Dva-krát Čokopohár." povedal za nás oboch Valentin. Dievča sa ešte raz usmialo a odišlo preč.

"Čo ťa to tak napadlo, ísť sem?" spýtala som sa, aj keď ma vlastne odpoveď nezaujímala. Hlavné bolo, že som nemusela byť v jednom dome s Akibom. Začali mnou lomcovať obavy z novej školy. UŽ PONDELOK TO PRÍDE! ZA DVA DNI! Deň čo deň budem, pravdepodobne, musieť pozerať Akibovi do tváre. Spolužiačky ma nenávidia len zo žiarlivosti.

"Myslím, že by bolo neprijateľné, aby si bola v jednom dome s tým neohrabaným negrom." ako keby mi čítal myšlienky. Slovo neger mi ostalo vysieť v hlave. Otec to slovo strašne nenávidel a keď som sa naň ako malá vypytovala, tak som dostala väčšinou facku. Zoskúpili sa vo mne zmiešané pocity z celej situácie, v ktorej sa nachádzam. Hnev, smútok, šťastie, bezradnosť, osamelosť a najmä nevedomosť. Všetko to prišlo tak náhle. Sedím tu s chalanom, ktorého poznám sotva osem dní. Bozkáva ma chalan, s ktorým sme sa doteraz navzájom nenávideli. Robi si na mňa nároky chalan, s ktorým sa vlastne ani moc nepoznám. Klamem rodičom.

"Haló!"... " Océane! Počúvaš?!" so smiechom zvýšil hlas Valentin.

"No, nemôžem byť s ním v jednom dome.. Máš pravdu." obhájila som svoju pozornosť.

"To som nevravel." usmial sa ešte viac. Červeň mi nabehla do líc a ja som mu konečne pozrela do očí.

"Hovoril som o tom, že sa ku sebe s Nathanielom hodíte."

"Ani o ňom nehovor, Valentin, lebo budem nútená odísť."

"Océane, čo sa stalo?" zamračil sa tak, že sa mu medzi obočím spravila vráska. Medzi tým nám na stôl čašníčka priniesla čokopoháre.

"Puberta." vypadlo zo mňa. Nedobrovoľne sa mi zdvihli kútiky úst. Valentin s úsmevom nadomnou pokrútil hlavou.

"Čo ťa trápi?" ešte raz skúsil.

"Všetko a zároveň nič." bezhlavo som zase vypustila.

"Hej začínaš byť nejaká neveselá a ironická. Niečo je zle." poznamenal dôležito. Premýšľala som nad tým, či si tu vyliať srdce. Usúdila som, že situácia už nemôže byť horšia a všetko som mu povedala. Celý čas pozorne počúval a a chvíľu po mojom monológu ešte premýšľal.

"Diagnóza puberta." so smiechom povedal. "Ale nie.. Robím si srandu. Mathis nikdy nikto ešte neodmietol a Nathaniel ešte nikdy nikoho nevyužil vo svoj prospech. Akibovi sa nikdy neodvrávalo. A Kalle sa mi zdá tiež nejaký iný. Kvetinka, obraciaš to tu hore nohami."

"Kalle?"

"Bože ok, to som si vymyslel. No ostatné je pravda." uškrnul sa. Zúfalo som tresla hlavou o stôl, načo sa všetci otočili ku nám. Valentin sa bezstarostne zasmial.

"Môžem sa niečo spýtať?"

"No spusť." povedala som so stále zaborenou hlavou v stole.

"Ako to cítiš ty?" Musela som sa cynicky zasmiať.