Océane's secret

6. Chapter

Celá cesta akoby trvala sekundu. Ani raz sme sa počas jazdy na seba nepozreli. Zastavil na ich mini parkovisku a ja som vystúpila, nečakala som kým mi otvori. Išla som rýchlym krokom rovno ku ich vchodovým dverám, nechcela som mu pozrieť do oči pretože by na mňa doľahlo ešte viac, že tento večer končí. Nikdy by som nepovedala, že mi s NATHANIELOM bude tak super, že mi po 17-tich rokoch môjho života bude najlepšie práve s ním. Počkala som kým prišiel ku dverám aj on. Vytiahol kľúče a začal hľadať ten správny, našiel ho no potom kľúče znovu strčil do vrecka. Zdvyhla som pohľad zo zeme priamo ku jeho tvári. Dívali sme si navzájom do očí, potom Nathanovi vyskočili kútiky do úprimného úsmevu. Podišiel bližšie ku mne a v sekunde ma objal. Ja som len kŕčovito stála, objatie som mu neopätovala. Sama neviem prečo, proste som stuhla. Uvoľnila som sa až po pár sekundách, zdvihla som ruky a obmotala som mu ich okolo pása. Boli sme na sebe natlačení ako keby sme sa už nikdy nemali vidieť. Potom som započula cvakanie zámky, no nič som neurobila, neodtrhla som sa od neho, veď toto objatie je to najkrajšie za môj život, kedže ani vlastná matka mi ho nieje schopná opätovať. Dvere sa otvorili a v nich stála pani Patricková. V celku mi odľahlo. Ukázala nám vo vzduchu rukami nech ideme od seba, potom si zazipsovala ústa na znak že mlčí a ja som jej bola za to v ten moment vďačná.

"Jim počul auto, tak ma vyhnal za vami, že vam to dlho trvá.." srdečne sa usmiala a uvoľnila miesto, aby sme mohli vojsť. My sme poslušne vošli a Nathan sa začal vyzúvať. Prešiel rýchlo ku dverám od jeho izby a ja som sa chystala za ním, no otcov hlas ma prinútil zastaviť.

"Konečne Océane, ideme hneď domov." potom som sa len nešťastne pozrela na Nathana. Usmial sa, vošiel do jeho izby a jednoducho zabuchol. On jednoducho zabuchol a ani len nezakrýval.. Vyšla som pred dom a čakala som na rodičov.

"Tak majte sa pekne, Jim. Prajem úspešne obchody a hlavne aby vaša rodinka bola šťastná." básnil naučenú básničku môj otec vychádzajúc z ich domu. Mama ho nasledovala a spoločne sme sa vybrali ku autu. Cestu som vôbec nevnímala. Spomalili sme pri našom dome. Vystúpili sme a pobrali sme sa ku vchodovým dverám. Oco odomkol a v rýchlosti odblokoval alarm. Ja som sa rýchlosťou blesku rozbehla do svojej izby. Po takom zážitku som potrebovala trochu relaxu. Vošla som do môjho kráľovstva a automaticky som sa začala vyzliekať do spodného prádla. Presunula som sa do svojej kúpeľne a zhodila som zbývajúce oblečenie. Nacupitala som do sprchového kútu a zapla som teplú vodu. Nechala som na svoju nahú pokožku dopadať príjemne teplé kvapky a v zápätí som prepadla svojim myšlienkam, zavrela som oči a jednoducho som sa premiestnila niekam inde. Takto som rozmýšľala niekoľko dlhých minút a potom som otvorila oči. Ked niekto povie, že jeho obľúbené kvazi miesta v dome su posteľ a chladnička vždy začnem protestovať. Pre mna je to sprcha, neraz som tam strávila nezdravo veľa času po tom, čo som dostala další záchvat. Vyšla som z kúpeľne a oliekla do voľného motorkárskeho trička ktoré mi daroval strýko so slovami 'Pre moju bojovníčku, ja som v nej vyhral svoj boj..', myslel tým závod na motorkách medzi ním a jeho rivalom. Ovšem strýko z maminej strany, keby je to z otcovej strany, nikdy by nedovolil aby som, podla neho, takého 'sedláka' spoznala. Je zvláštne ako je pre neho každy človek, ktorý nemá na konte viac ako 50 tisíc sedlák. Pri tom moja matka pochádza z Texasu, z nejakého menšieho mestečka. Stryko je hádam jediný člen mojej rodiny, ktorý ma má rád takú aká som a nekomanduje ma za hociaký chybný pohyb. A preto, aký má bezstarostný život, ho moc v rodine radi nemajú.. Medzi mojim osobným fleshbackom ma napadlo, že by som mohla vpadnúť do spálne rodičov a nájsť nejaké albumy, nikdy som žiadne v našom dome nezbadala. Postavila som sa z postele a namierila som si to rovno na schodisko. Prikrčila som sa v strede schodov, tak aby som mohla vidieť či je niekto v spálni.

"Čistý vzduch Océane.." pošepkala som sama pre seba. Vydala som sa rýchlym krokom do ich izby. Jeżiši kriste! V ktorej z tých 100 poličiek a skriniek bude to čo chcem?! Medzi tým všetkým som si uvedomila že som v ich spálni bola jediný raz a to keď som tam zabehla ako štvor-ročná. Začala som ich jednu skrinku po druhej prehrabávať a kutrať v nich.

"Océane, čo tu robíš?" opýtala sa mama, podivne priateľským hlasom.

"Prepáč. Vážne sa ospravedlňujem. Roztrhli sa mi jedny nohavice a myslela som že tu niekde bude šitíčko." vyhrkla som tak rýchlo že som nerozumela sama sebe. Šitíčko?!

"Océane, odkedy si ty šiješ veci? Kúpime ti nové nohavice.. A keď už aj, bola som priamo tam v jedálni, mala si mi to normálne prísť povedať povedať miesto laškovania po skriniach." podišla ku mne a podozrivo si ma premerala. Už už som čakala ako ma matka prekukne a nastane výsluch zo strany oboch rodičov.

„Horná rohová skrinka." povedala pri čom sa zvrtla na päte.