Océane's secret

12. Chapter

Potkla som sa o koreň veľkého stromu. V tme som nič nevidela, no stále som za sebou počula kroky. Bežala som tak dlho, že som už nevládala vstať. Kroky sa začali približovať a ja som vedela, že ma nečaká nič dobré. Čo dobré môže čakať Océane samú v lese a v noci? Nič! Zpoza stromu vyšla veľká čierna postava. Zahnala sa a ja som vedela, toto sú moje posledné minúty.

"Do riti!" zvolala som. Na posteli som sa prudko posadila. Čo to bolo za sen?! Čo to má znamenať, pre krista?! Pozrela som na čas na mobile položenom na stolíku. 5:30, piatok. Skvelé! Riadne som si teda pospala! Ubehlo už šesť dní odkedy ma Nathan zoznámil s jeho priateľmi a odkedy som ochutnala môj prvý alkohol. Na druhý deň sa všetko obrátilo- zobudila som sa sama v izbe, na stolíku bol položený odkaz, o tom, že Nathan musel odletieť do piatku za starými rodičmi do Cansasu. Ku podivu som nemala žiadnu opicu. Poobede za mnou prišli Ruby a Amélia s taškou plnou vecí. Nemali čas ísť na nákupy, tak mi jednoducho požičali niečo svoje. Najprv som bola zásadne proti tomu čo mi vybrali, no napokon som to dobrovoľne nasilu prijala. Potom odišli a ja som ostala úplne sama v tom obrovskom dome. Rodičia vtedy neboli doma celý deň. Od toho dňa som zasa nachvíľku žila klasický, nudný, Océanovský život. Bez civilizácie a bez zábavy. Dnes sa vráti Nathan a zároveň je aj Rubyina párty. Pondelok, kedy mám narodeniny, ma moc nezaujímal. Rodičia mi oznámili, že namám nič čakať. Citujem ich 'Máme príliš málo financií..'. Dojemné. Po šiestich dňoch bez civilizácie nemám na nič náladu a už vôbec nie na párty. Asi by som sa mala dneska konečne osprchovať, oholiť končatiny a vytrhať obočie. Áno žila som tých šesť dní ako prasa. Vstala som z postele a dala som sa do práce. V sprche som nepríčetne stála s hlavou opretou o stenu, potom som sa horko-ťažko vytiahla zo sprchoveho kúta a napokon, keď už som sedela v izbe, zabalená v župane som si vytrhala obočie. Učesala som sa a potom som pozrela na čas na displeji mobilu. 6:00.. Vonku stále tma. Obliekla som sa do čiernej, koženej bundy a riflových nohavíc. Do vreciek som hodila kľúče a mobil. Prešla som čo najtichšie na prízemie do kuchyne. Na malý papierik som napísala, že som sa išla prejsť, prešla som ku veľkým vchodovým dverám a otvorila som ich. V tom momente po mne šľahol chladný vietor. Vkročila som do chladného rána so zvláštnou náladou. Vlastne takmer žiadnou.. Mám vôbec dnes ísť niečo robiť s takouto náladou? Vyšla som z nášho pozemku na ulicu. Pravdupovediac skôr som sa šuchtala než chodila. Takto som sa hodinu šuchtala po celom centre Queensu až pokým nezačali o siedmej otvárať obchody. Už som sa otáčala smerom ku našej ulici a práve vtedy som ich zbadala. Boli tam vo výklade nachystané rovno pre mňa. Krémové šaty ženského strihu povyšívané malými flitrami. Ale len decentnými, nie takými ako sme nosili podla Hannah Montanny. Tie šaty neboli vôbec nejaké honostné alebo prehnane, ba práve na takú párty na akú dnes mám ísť. A potom som si uvedomila, že nemám peniaze. Super! Vytiahla som mobil a vyťukala som Améliine číslo. Po piatich zazvoneniach zdvihla.

"Do frasa! Si normálna?! Čo je také dôležité o siedmej ráno?!" zakričala Amélia otrávene.

"Potrebujem peniaze.."

"Preboha do čoho si sa zaplietla Océane? Hovor všetko! Otcovi muži pre teba prídu! Idem ho zobudiť."

"Bože nikoho nebuď! Išla som sa prejsť do mesta a našla som super šaty, no so sebou som žiadne peniaze nezobrala." vysvetlila som rýchlo.

"Ou, takže predsa len ti nieje jedno s tou párty. Kde si?"

" Bergdorf Goodman na Piatej avenue."

"Za chvíľku pri tebe zastaví čierne bmw, šofér ti podá kreditku s pinom. Ešte idem spať, už nevolaj, prosím ťa. " povedala a zrušila. Mobil som hodila do vrecka bundy a oprela som sa o stenu za mnou. Do piatich minút pri mne zastavilo čierne bmw s čiernymi fóliami na oknách. Cítila som sa ako nejaká mafiánka. Okno šoféra sa otvorilo iba do pol a niekto z neho vystrčil ruku s kreditkou a kusom papiera.