Océane's secret

17. Chapter

„Ako si to predstavuješ? Keby sa neozval Mathis, tak by som si už zháňala právnika na súdny spor s tvojimi rodičmi!" rozhadzovala rukami Ruby, keď sme prišli. Mathis sa uchechtol, kývol mi na rozlúčku a odfrčal. Pokrútila som hlavou, odtlačila som ju z dverí a prešla som do ich kuchyne. Bolo tu už upratané. Dnes u Ruby prespím už len ja a Amelia, potom už bude následovať škola. Pri pomyslení na školu sa mi trochu roztriasli ruky. Zase mi pred oči vyskočili moje nové spolužiačky z párty. Budú ma nenávidieť.
Otvorila som chladničku pri čom ma prešla chuť na jedlo, zatvorila som ju a sadla som si na linku. Je divné, keď ste nikdy nemali slobodu a teraz neviete ako s ňou vynaložiť. Máte chuť robiť všetko a zároveň nič. Je to nepríjemný pocit.

„Ako si sa dostala ku Mathisovi?" Amelia nabehla s úsmevom do kuchyne.

„Najprv som sa flákala po Bronxe, potom som sa dostala do sračiek a na záver po mňa prišiel Mathis." prehodila som nezaujato.

„Nechápem čo si robila v Bronxe, ale to si mala vidieť, aké haló urobil Nath." zachichotala sa. Nech sa dá Nathan vypchať.

„Mám chalanov už po krk! Aaaach, kde sú tie časy, keď sme riešili koho bábika má lesklejšie vlasy?" Amelia sa zasmiala a bez slov odišla.

„Ozaj! Nathan chcel za tebou ešte prísť! A s Ruby vám doprajeme trochu súkromia, takže niekam vypadneme." zakričala a potom som započula buchnutie dverí. Len to nie! Čo mu ako poviem?!

„Povedzte mu, že som v karanténe niečim nakazená a že nech nechodí!" zakričala som do domu, no nikto ma už nepočul. Do riti. Nástenné hodiny v kuchyni ukazovali 23:39. Mohla by som si ísť dopriať trochu spánku, ale ak má prísť Nathaniel, tak si musím pripraviť nejaký monológ.
Presne desať minút som sedela v tej malej kuchyni, no nič ma nenapadlo. Niekto zaklopal. Zrejme je tu už ten zbohatlík. Počkať, zbohatlík? Niesom trochu pokrytec?
Opatrne som prešla ku dverám. Mala som chuť zakričať, že nikto nieje doma, no to by bolo asi dosť trápne. Veď predstavte si to. Nathanov zmätený výraz. Môj škodoradostný výraz. Nie. Skratka otvorim a poviem mu, že je debil. Ruku som položila na kľuku a jemne som potočila. A naozaj tam stál Nathan. Vyzeral úžasne ako vždy, no teraz som si musela zachovať kamennú tvár. Prekrížila som si na hrudi ruky, nahodila som naštvaný výraz a chystala som sa naňho vybehnúť s monológom.

„Si hrozný d.." začala som, no umlčal ma jediným gestom. Prisal sa mi na pery. Akosi som sama sebe nemohla prikázať stopnúť jeho a moje pery. Keď mi strčil jazyk do úst, tak som si uvedomila, že definitívne nemám šancu odporovať. Myslím, že by mal byť Nathan vyhlásený za kráľa v svojom obore. S Nathanom to bolo úplne iné ako s Mathisom. S Mathisom to bolo jemné a vášnivé, no bozkávanie s Nathanom bolo o niečo dravejšie a chtivé. A to nielen z Nathanovej strany.
Rukami mi oblapil pás a pritlačil si ma k telu. Cítila som sa pri ňom tak strašne malá a bezbranná, možno som si len nahovárala, že som bezbranná, aby som sa od neho nemusela odtrhnúť. Vôbec som nedokázala premýšľať a nevedela som čo robiť s rukami. Jediné čo som v tej chvíľi dokázala robiť, bolo spolupracovať s jeho perami. Medzi tým všetkým ma Nathan s ľahkosťou zdvihol a ja som si okolo neho obmotala končatiny. Pomaly ma niesol do obyvačky.

„Nevedel som sa dočkať. Tvoje pery mi strašne chýbali, tak moc mi chýbali." zašepkal pri mojich perách. Musela som sa pousmiať. Položil ma na gauč a hneď na to sme sa navzájom začali vyzliekať. Najprv išla dole Nathanova košeľa a potom moje tričko. Potom následovali Nathanove nohavice. Nemohla som sa vynadívať na jeho skoro nahé telo. Ďalej som si vyzliekla svoje nohavice a už som tam ležala len v čiernej spodnej bielizni. Mala som pocit, že teraz sa nevie vynadívať zase on. A to som nemala bohvie aké telo. Mohla by som to nazvať jasným priemerom. Začala som byť trochu nervózna, tak som mu do oboch rúk chytila tvár a okamžite som priložila pery na tie jeho. Znovu začal byť agresívny a práve moje pery boli obeťou. Nachvíľu som od neho vzdialila tvár, na čo nesúhlasne zamručal.