Océane's secret

4. Chapter

Užívala som si každú sekundu z jazdy. Pocit voľnosti, adrenalínu a luxusu.. Nathan ovšem nešiel menej ako 150km/h, ale úprimne?  Nevadilo mi to. Presne ako som čakala.. Čakala som že bude chcieť byť frajer. Už z diaľky som videla kino, no rozmýšľala som ako chce ten blbec pristaviť auto ku kinu, keďže ešte stále nezpomaľoval. V tom sme prešli kino a Nathan urobil hodinky uprostred momentálne voľnej cesty.

"Ty si chorý!" vykríkla som a on sa aj tak na mňa ďalej usmieval. Všimla som si že sú všetky oči uprené na nás. Musím priznať, je príjemne sa prevážať a predvádzať v takomto aute. Klamala by som, keby tvrdím, že sa mi to nepáči. Vystúpili sme a Nathan prešiel ku mne na druhú stranu auta , potom ma chytil okolo pliec. V zápätí som sa na neho zamračila. On sa len ďalej usmieval. Blbec, o čo mu ide?! Ten úsmev je už podozrivý.. Vonku na vysvietených tabuľách boli vystavené premiéry dnešného večera, takže som si pre istotu prezrela na čo ma asi ten nenormálny človek chce zobrať. Bol by schopný ma zatiahnúť aj na porno, keby sa niekde premietalo. Hmmm, Power rangers, Kruhy a Kráska a zviera. Jedíne v čo dúfam je, že ideme na Krásku a zviera, milujem rozprávky..

"Océane počkaj tu, kúpim lístky, dobre?" konečne ma pustil.

"Zle.." odvetila som otrávene.

"Ach ty..." s úsmevom odchádzal ku kase. Asi za desatinu sekundy bol späť aj s lístkami.

"Si jej poskytol nejaké špeciálne služby, keď si ani nevyťahoval peňaženku?" síce myslím, že keby to majú byť služby poskytnuté od Nathaniela mne, tak by som mu dala aj všetky lístky.. Skratka vyzeral dobre.

"Nie Océane, je to moja sestrenica.." žmurkol na mňa. Nemá niekto vidličku, aby som mu vypichla to oko?! Chytil ma za ruku a ťahal dovnútra, no ja som sa mu vytrhla a šla som po svojich. Ešte aby si niekto myslel, že spolu niečo máme.

"Océane nebuď taká odporná, lebo budem ešte dotieravejší.." nahol sa ku mne akože mi chce dať pusu na líce.

"Grrrr, radšej budem menej odporná." odvetila som a odkráčala ku pultu s popcornom.

"Syrový poprosím.." žena iba prikývla a podala mi moju objednávku.

"5,89$. " niekto spoza mňa natiahol ruku so šiestimi dolármi.

"Nechajte si." ozval sa tak známy hlas.

"Nathan ďakujem, ale nemusíš za mňa platiť." oblapil ma zo zadu rukami a ja som to už vzdala, už ma vyčerpáva mu odolávať.

"Mohla si si všimnúť za tie roky, że pre mňa peniaze niesu problém." pošepkal mi blízko ucha.

"Taký pekný párik sme tu ešte nemali.." začala žena za pultom a ja s Nathanom sme takmer naraz zareagovali. Nathan-"Ďakujeme." ja-"My niesme pár.". Potom sme sa obaja histericky zasmiali.

"Nie nieste, jasné." uchechtla sa žena.

"Koľko je hodín, láska?" opýtala som sa ironicky Nathana a on na mňa len vyvaľoval tie jeho modré oči.

"Hmm, na to by som si zvykol. A je 18:10." uškrnul sa víťazoslávne. Voľnou rukou som ho chytila za ruku a ťahala ho do premietacej sály.

"Škoda, že ja nie.." povedala som tak ticho, aby to nepočul. Keď sme vošli, tak sme na chvíľu od šoku zastavili. Ešte stále ruka v ruke. Bolo tam až divne veľa ľudí, nikdy kino v našom meste nebolo takto preplnené.. Prešli sme asi päť radov z hora a posadili sme sa na dve sedačky, presne v strede radu.

"Tak čo to bude?" opýtala som sa a uvedomila som si že ho ešte stále držím za ruku, no nepustila som ho.

"Kruhy." pokojne odpovedal. Čo to povedal? My ideme na horor?! V momente som ho pustila a ním trhlo.