Océane's secret

22. Chapter

Keith's POV
Ubalil som posledný joint, hodil som ho ku zbytku a tašku som podal chalanovi. Mohol mať tak 14-15. Niekedy mi ich je ľúto, no niekedy zas nie. Sám som sa dostal ku drogám v trinástich, no neprepadol som im. Je to len o osobnosti. Si buď silný kus alebo slabý kus. Prečo som sa vlastne nikdy nikam nepohol? S mojimi účtovníckymi schopnosťami a ovšem schopnosťami vymahača, by som mohol byť už úplne inde. Potľapkal som dievča, ktoré sedelo tesne vedľa mňa po stehne, na čo sa zodvihlo a odišlo spolu z chalanom. Nemal som moc rád, keď som tu mal deti príliš dlho. Za každým deckom sú vačšinou rodičia alebo niekto, kto nesie zodpovednosť za nerozvážnosť. A nerozvážnosť a rodičia, povedzme si úprimne, najhoršia kombinácia. Človek by tie deti posielal preč, ale dá sa to, keď tvoria 60-70 percent zákazníkov? Za každým príde iné decko s inou žiadosťou. Niekedy ani nemajú šajn o tej droge. Ľudia sa od toho stávajú závislí, pretože nevidia iné východisko. A tie decká? Vidia len zábavu. Potom človek číta článok v novinách o tom, ako sa opäť znížil vek najmladšej obeti predávkovania v USA.
V mobile som v posledných hovoroch začal hľadať číslo Shanthal. Všimol som si tam neznáme číslo, ktoré mi tam ostalo po tom neznámom dievčati, Jose. Bože, ani si nechcem predstaviť, čo by sa stalo keby sa odtiaľ nedostala. Butcher je psychopat. Nič iné ako peniaze ho nezaujíma. S Butcherom som vyrastal. Stále mám pred očami, ako sme sa hrávali na gangsterov s umelými pištoľami. Potom prišiel zlom, Butcherovho brata zabili, pretože dlžil veľa peňazí dílerom. Butchera to zlomilo, uzavrel sa do seba a odvtedy sa správal ako bez chrbtovej kosti. Aj keď sme boli najlepší kamaráti, keby mu odporujem, bez váhania by ma zabil.
Vytočil som Shanthalino číslo. Nemusel som čakať dlho a zdvihla. Shanthal mala na mňa odjakživa slabosť. Bola ako pes. Kedy som ju zavolal, vtedy prišla.

„Chceš prísť?" spýtal som sa, aj keď som predom už vedel odpoveď.

„Jasné. Daj mi tak 10-20 minút." vyhŕkla celá nadšená.
Ubehlo 15 minút a začal zvoniť zvonček. Pustil som ju hore, otvoril som dvere a ona sa začala vyzliekať skôr, než som jej povedal aby sa vyzliekla. Pousmial som sa a začal som sa vyzliekať tiež. Bola strašne krásna. Také to čierne dievča, ktoré mohlo chodiť po mólach, ale, bohužiaľ, narodilo sa v ghette. Ale bola tiež hlúpa, vďaka čomu sa z toho ghetta ani nemohla dostať.
Zodvihol som si ju a bozkávajúc jej krk, som sa s ňou v náruči premiestnil do spálne. Ak sa to tak dalo nazvať. Dve matrace bez hociakej prikrývky s jedným vankúšom. Nič iné ani v 'spálni' nebolo.

##

„Páčilo by sa ti čo by si teraz videl u Butchera." začala Shanthal po tom, čo sa vydýchala. Vybrala si z kabelky, ktorú mala položenú vedľa matrace svoje slimky a jednu si zápalila, ponúkla aj mňa, no ja som odmietol, pretože nefajčím. Ani neviem prečo. Možno preto, že mi v náhradnej rodine hasili cigarety o kožu. Možno preto, že mi to skrátka nechutí.

„Idem tam dnes pre veci. Čo tam je? Stihnem to vidieť?" trochu som k sebe ztiahol obočie. Nepáčilo sa mi čo Shanthal vravela. Takéto reči mala len, keď Butcher urobil niečo hnusné, ako napríklad umlátiť dlžníka jeho vlastnou zbraňou alebo zmlátiť štetku do bezvedomia. Stávalo sa to síce zriedka, kedže väčšinou nechával Butcher robiť Samira špinavú prácu, no aj tak, stávalo sa to.

„Nezmeškáš nič. Nemyslím si, že 'to' odtiaľ tak skoro zmizne." zachichotala sa, potom sa zodvihla a odišla do druhej miestnosti. Zrejme hľadať svoje veci, obliecť sa a zdekovať sa preč. Konečne. Jediné na čo sa hodí, je to do nej vypustiť. Keď otvorí ústa, svrbí ma dlaň. Jediné jej šťastie je, že nebijem ženy.
Po chvíli som sa postavil aj ja a namieril som rovno do sprchy. Kúpeľňa je asi jediná prerobená a na úrovni miestnosť v byte. Nieje síce veľká, ale človek sa tam aspoň nebojí, že dostane infekciu.
Vyšiel som zo sprchy, obliekol som sa a vybehol som z bytu na chodbu. Keďže je výťah pokazený - už nejaký ten rok, zbehol som zo štvrtého poschodia dolu po schodoch. Nastúpil dom do svojho auta a vybral som sa na druhú stranu Bronxu. S hudbou mi ubehla cesta rýchlo. S obľubou som si každú jednu cestu hmkal songy od Wilkinson z cédečka, ktoré som nikdy nemenil. Bol to v Bronxe už taký môj znak, keď ste počuli hrať v nejakom aute Wilkinson, bol som to ja.
Vystúpil som, preskočil som par injekcii a začal som brať schodisko po dvoch schodoch. Pri dverách ma Samir privítal kývnutím hlavou. Mal podivný výraz, ktorý mával len, keď Butcher urobil niečo strašné. Ja som mu kývol tiež. Uvoľnil mi cestu a ja som prešiel rovno do časti bytu, kde sme vždy menili veci. Nesadol som si ako inokedy. Ostal som tam stať ako prikovaný. Periférnym videním som zbadal ako Butcher vychádza z jedných z dverí. Pozrel na kreslo, od ktorého som nemohol odtrhnúť pohľad. Obrátil som pohľad na neho. Úsmev sa mu ťahal od ucha k uchu.