Océane's secret

19. Chapter

Tri dni na tomto zabudnutom mieste za mnou. Champlain lake nieje až také zlé. Je tu važne krásne a to úžasne ticho je fakt super. Zistila som, že tu má víkendový dom aj nejaká iná rodina, ale bohužiaľ, aj po tretej výprave ku ich domu som nezbadala žiadne známky života. Tak bola by dosť náhoda, keby nejaká rodina len tak počas školského roka a pracovných dní bola na výlete zrovna, keď som tu ja. Ale nádej umiera posledná, takže dnes tam idem znovu.

Postavím sa z vodnej postele a vojdem do kúpeľne. Fuuu, kruhy pod očami, opuchnuté pery, jedna veľká vyrážka na brade. Toto bude super deň. Urobím rannú rutinu a prejdem ku kufru. Vyberiem najnevkusnejšie oblečenie. Veď musím si užiť, že som mimo spoločnosti na konci sveta. Vybehnem z izby do kuchyne, v ktorej stále nikto nieje pretože, je príliš skoro. Schmatnem z misy na stole jablko a za chôdze, s jablkom v ústach, sa obúvam. Bum. Zakopla som. Vlastne ani neviem prečo som sa tak náhlila. Rýchlo som sa spamätala a vydala sa na cestu lesom ku domu nezvestných susedov. Je fakt osviežujúce vidieť stromy miesto domov a panelákov. Prebehla som ku brehu jazera, z kade už bolo jasne vidieť susedov dom. Pomaly som sa blížila ku ich polorozpadnutému mólu.
Už som stála presne čelom ku tomu domu, keď v tom niekto buchol dverami na aute. Kým som sa spamätala nejaká osoba obchádzala dom smerom ku brehu, čiže ku mne. Bil sa vo mne pocit radosti, že susedia prišli, no zároveň pocit strachu, že ich prišiel niekto vykradnúť a ja som na nesprávnom mieste. Tak či tak sa musim schovať. Nemam tu čo robiť.

„Arghhhhhh! Jeden je horší ako druhý!" zakričala osoba na čo hneď do niečoho kopla, stále približujúc sa ku mne. Opatrne som začala cúvať smerom ku mólu, na ktorom bol posledný nevylomený stĺp, za ktorý by som sa teoreticky mohla schovať. Už som za ním stála, keď mi ušla noha po zvlhnutom dreve. Vôbec som sa neprezradila. Vôbec. Ponorila som sa uplne celá. Chystala som sa vyplávať hore, keď ma v tom chytil vír. Začala som chaoticky trepať rukami. Dochádzal mi vzduch a ja som začala myslieť na najhoršie. Tma. Takto vyzerá koniec? Pekne nepríjemné.. Smrť je na nič.

„Si tu?" Kde by som mala byť? Zrazu som uvidela nejaké svetlo. A nejakú hlavu v ňom.
Poriadne som otvorila oči. Nadomnou sa skláňal nejaký na smrť vyľakaný chalan. Bol celý mokrý, čo vysvetľovalo ako som sa dostala von z vody.

„Počuj, ak ich chceš vykradnúť, tak ich vykradni. Ja budem ticho. Veď to nieje moja vec." vyhŕkla som rýchlo. „Len mi prosím neubližuj." Chalan sa zasmial a opatrne ma posadil. Lepšie som si ho prehliadla. Hnedé, jemne kučeravé vlasy, čokoládové oči a ostrý nos. Bol jeden z tých peknejších, no niečo mi na ňom nesedelo.

„Patrí to tu môjmu otcovi. Neprišiel som vykradnúť ničí dom." povedal stále s úsmevom na tvári.

„Tak prečo si kričal?"

„Niekedy sa človek potrebuje vykričať." Jeho úsmev opadol. Pomohol mi sa postaviť.

„Poď so mnou. Možno tu niekde v dome sú nejaké mamine veci." Otočil sa na päte, ani neskontroloval, či idem za ním a už kráčal ku domu. Za normálnych okolností by som asi nešla s nikým cudzím do nezmapovaného prostredia, no z toho chalana šla nejaká zvláštna energia. Rýchlo som ho dobehla.

„Povieš mi čo ťa priviedlo na toto miesto? Nevšimol som si tu poblízku nejaké domy, takže jedine vysvetlenie je pre mňa, že si padla z neba."

„Prepáč, ale niesu 90-te roky, aby si takto balil baby. Takéto komplimenty už nefungujú." schladila som ho. Chalan sa uškrnul a v tichosti pokračoval ku dverám. Otvoril a naznačil aby som sa vyzula pred dverami. Poslúchla som a ďalej som ho sledovala do domu.

„No už sem chodím tretí deň a čakala som kým tu bude nejaká známka života. A teraz si tu ty.".. „Vlastne máme tu tiež dom, ale dá sa tam dostať len cez les." prelomila som ticho, ktoré ostalo po mojej poznámke.

„Zaujímavé." prehodil. „Niesi tak úplne môj typ, aby som ti skladal komplimenty. Vlastne som to myslel úplne vážne." Začal sa hrabať v nejakej komode a potom mi podal sveter a jeansy. Trochu ma vyviedol z miery. Chápem, že som oblečená ako posledná socka a momentálne moja tvár vyzerá katastrofálne, ale takáto priama devastácia môjho ega?

„Aký je teda tvoj typ dievčat?" spýtala som sa. Chalan sa zase uškrnul a sadol si do kresla. Nechápala som.

„Vieš.. Ak by som ti odpovedal na otázku, tak by si bola druhý človek v mojom živote, ktorý by to vedel. To by bola dosť podsta pre dievča, ktoré nepoznám, nemyslíš?" prehodil kľudne.

„Uplne jednoduchá otázka. Nevidím dôvod, prečo by si mal robiť kvôli odpovedi také drahoty." pretočila som očami. Chalan sa z hlboká nadýchol a potom prudko vydýchol.

„Mne sa dievčatá nepáčia." odbočil pohľadom. Hodnú chvíľu som ostala ticho, premýšľajúc čo mám povedať. Celé mi to do seba akosi zapadlo.

„Dôvod, pre ktorý si bol vytočený, sa týkal toho, že si gay?"

„No." zamrmlal si popod nos.

„A čo tu vlastne robíš sám?"

„Potreboval som od všetkého odísť.." konečne sa na mňa pozrel. Vyzeral, že má slzy na kraji. Mala som len jedného kamaráta, ktorý bol gay. Chodil na moju školu a keď sa to v nej rozšírilo, vyhodili ho. Prišlo mi to uplne absurdné. Keď som to povedala doma, dostala som facku za to, že si zastávam háveď.

„Chápem." pozrela som do zeme. „Budem musieť ísť, pretože môj mobil už ďalej nefunguje a rodičia by boli fakt vytočení keby sa mi nedá dovolať, no určite chcem počuť viac. Teda ak mi chceš povedať viac."

„Vlastne ti môžem povedať všetko." smutne sa usmial. „Budem ťa čakať." Tiež som sa usmiala. Obula som sa a šprintom som šla domov.

Už dávnejšie som nejako chcela prepojiť príbeh Océane a tohto chalana. Chcela som sa vás spýtať, či by ste chceli publikovať príbeh o ňom. Dávnejšie som ho rozpísala a váham, či ho zmazať alebo publikovať. Takže, prosím si vaše názory. 😍☺️