Océane's secret

21. Chapter

Hneď po zvítaní sa s Ruby, zazvonilo. Do triedy vošli ľudia, ktorí zaplnili zvyšné voľné miesta. Vrátane Kalleho. A Akiba. Ten ma spražil najhnusnejším pohľadom aký mal v zálohe.
Prvé dve hodiny prebehli v pohode, až na pohľady učiteľov, ktorý boli celkom zmätení z mojej prítomnosti. A prišla tretia hodina - literatúra. S triednou učiteľkou.

„Dobrý." vošla do triedy útla päťdesiatníčka s knižkami v rukách. Slečna Roggersová. Mala dosť prísny výraz, no keď ma zbadala akosi zmäkol.

„Oh, Océane." zachichotala sa pre seba. „Nemala si byť preč mesiac?"

„Áno, skrátilo sa to." usmiala som sa na ňu víťazoslávne.

„Každopádne, toto je vaša nová spolužiačka Océane, parchanti."

„Na to zaobchádzanie si zvyk-" pošepkala mi Ruby, no niekto si odkašľal. "Gh-štetka-hh." Bolo to skoro nepočuteľné, no ku mne to došlo. Mohla som len hádať kto to bol. Zrejme Akiba, no nejako ma to nezaujímalo. Učiteľka začala niečo hovoriť, čo všetci odignorovali.

„Zavri si tú čiernu hubu." ozvalo sa hlasnejšie. Obzrela som sa z ktorého smeru to šlo. Zbadala som Mathisa prebodávajúceho Akiba pohľadom. Prevrátila som očami na čo učiteľka zvýšila hlas.

„..z toho vyplýva, že máme párny počet a Mathis už bude mať partnera na projekt. Océane mala dobre známky, takže by mu mohla ako partnerka len prospieť." Oči mi skoro vyskočili z jamiek. Pozrela som na Mathisa, ktorý nahodil úplne ľahostajný pohľad. Bože. Pozrela som naspäť na učiteľku. Tvar som si schovala do dlaní a tak som strávila zvyšok hodiny.
Zazvonilo a ja som vystrelila zo stoličky ani keby som si sadla na niečo ostré. Zamierila som rovno za slečnou Roggersovou. Ona sa akurát dvíhala zo stoličky. Pravdepodobne som ju aj vyľakala, badateľne ju miklo.

„Slečna Roggersová, musím ten projekt robiť s Mathisom? Nemôžem sa pridať ku nejakej dvojici?" spýtala som sa tónom, ktorý je na pokraji s kvílením.

„To, že tvoji rodičia majú veľkú moc, neznamená, že tu budeš mať až také privilégiá, Marksová." usmiala sa na mňa slizky. Aj potom, čo odišla som tam ostala obarene stať.

„Nezvyk, nedostať čo chceš, hm?" prešiel okolo mňa Mathis s tým, že si neodpustil vraziť mi do ramena. Vyšiel z triedy s taškou na chrbte. Budem ešte musieť vymyslieť ako sa vyhnem Mathisovej prítomnosti.
Po chvíli státia na mieste som zbadala pri dverách na stene nejaky papier s menami. Prešla som ku nemu a začala som lúštiť harmonogram.
Basketbal - Akiba Jones, neznámy, neznámy, neznámy, Domenico Elfrido, Kalle Domingez...

Rukby - neznámy, neznámy, Aaron Fox, Valentin O'bryan..

Baseball - Mathis Leroy, neznámy, neznámy..

Atletika - neznámy, neznáma, Ruby Gabriel, neznáma, neznáma..

Volejbal - neznáma, Océane Marcs, neznáma, neznáma..

Mohli moje meno napísať zle?! Takže ma rodičia dali na šport, o ktorom neviem ani hovno. Super. 
Následovala ďalšia hodina - biológia. Bola voliteľná a keďže ja chémiu nenávidím, biológia bola pre mňa jasna voľba.
Zazvonilo a ja som inštinktívne nasledovala Domenica, ktorý ráno študoval učebnicu biológie. Nemala som totiž ani poňatie kam mám ísť. Nejako som sa ocitla medzi kopou žiakov čakajúcou pred nejakými dverami. Niekto do mňa zo zadu narazil. Otočila som sa aby som dotyčného uvarila pohľadom. No za mnou stála o hlavu menšia Lina s tým jej rozkošnými úsmevom na tvári.