2. Chapter

599 52 0
                                    

„Som hotová!" skríkla som pod tlakom ako ma budú karhať za neskorý príchod.

"Už? Veď je len 16:10.. " vyvalil na mňa otec. Och nie, čo som to urobila?! Takto tam budeme o hodinu skôr.. Hlúpa, hlúpa, hlúpa Océane.. A ešte hlúpejší mobil..

"Škoda že my niesme hotoví. " vďaka bohu..

"Budeš musieť počkať." v tomto prípade rada počkám.

"Takých 15 minút.." to si zo mňa robíte srandu?!

"Dobre, čakám vás tu. " sadla som si na gauč. Pozrela som sa na obrazovku našej televízie. Čo to preboha pozerali? Normálny rodičia sa pozerajú na správy alebo na hociaké iné nudnē veci pre dospelých, no nie moji, moji rodičia pozerajú nahrávky z kamery, ale POZOR! Nie hociaké, pozerajú nahrávky z otcových schôdzok.. Niekedy strácam nadhľad pri mojich rodičoch.

„Ideme." opýtal sa otec kráčajúc po schodoch. Schmatla som mobil, ktorý som predtým položila na stolík a strčila som ho do vrecka mikiny. Dobre, takže kľúče a peniaze na taxi mám, keby som chcela utiecť od Natha a jeho ubohých priateľov. Otvorila som vchodové dvere a podržala ich rodičom. Počkala som kým výjdu von a potom som zapla alarm. Vyťukala som štvormiestny kód a zabuchla som za sebou dvere.

"Dobrý večer, pán Patrick. " pozdravila som hneď po rodičoch atraktívneho päťdesiatníka stojaceho v dverách. Vždy mal takú svoju charizmu. Aj ked občas naháňal hrôzu. Hoci mal bežný život zbohatlíka s firmou a rodinou, vždy vyzeral akoby niečo tajil. Občas niečo take aj vedel prehodiť.

"Tak predsa si prišla aj ty, som rád. Vitajte, podte ďalej..". Vošli sme a mňa ako vždy ohúril ich futuristicky postavený dom.

"Poďte do obývačky." začal Jim ".. a ty, ty choď za Nathom do jeho izby..." čo to má znamenať, prečo si bohatí myslia, že môžu každému rozkazovať?! S vedomím že sa mi rozšírili zreničky, som odkráčala do Nathanielovej izby. Pred jeho izbou som zaváhala, či neutečiem už teraz. Zdvihla som ruku, no vzápätí som ju zvesila. Potom som sa odhodlala, zdvihla som ruku a zaklopala som. Dvere sa otvorili a v nich už stal vysmiaty Nath len v teplákoch. Musím uznať mal strašne upokojujúci úsmev, no nenávisť ku Nathanielovi bola silnejšia.

"Ahoj." nadšene pozdravil.

"Ahoj." otráveným hlasom som mu odvetila a pretlačila som sa do jeho izby popod jeho ruku oprenú o zárubňu.

"Hmm, nevedel som že mi tak horlivo budeš chciet vojsť do izby. Myslel som že ťa budem musieť opiť." a toto je Nathaniel ktorého nenávidím. Nathaniel zaslepený peniazmi, mocou a testosteronom. Zvyknutý dostať všetko, čo chce.

"Drž hubu, prosím ťa, dvíha sa mi żalúdok už keď o tebe počujem a teraz tu predomnou dokonca stojíš, fuj.." lahajúc na jeho postel som odfrkla.

"To bolelo" odvetil smutným tónom, no bolo v ňom počuť kúsok irónie. Keď som sa na neho pozrela tak sa držal na mieste na hrudi, kde sa nachádza srdce.

"Ou, ale aj tak.. Océane mi leží v posteli.. To mi nikto neuverí, radšej si to odfotím." a než som sa nazdala zasvietil na mňa blesk Nathovho mobilu.

"Takže instagram, facebook alebo školská stránka? Kde sa chceš vidieť?" čo je najhoršie? Že to uvidí otec alebo že to uvidia všetci spolužiaci a ich priatelia?

"Nathan prestaň. Vieš aký je môj otec! Nerob blbosti.. Nie len, že by dôsledky mali dopad na mňa ale aj na teba.."

"Sleduj ma." prešiel ku mne bližšie a ukázal mi fotku pred posledným krokom ku pridaniu na instagram. Predstavovala som si všetky možné varianty trestov aké mi otec udelí. Všetky hnusné slova, ktorými ma osloví. Zrazu som pocítila tlak v očiach a hneď na to mi vyšla slza, pohotovo som ju utrela aby si toho Nathan nevšimol..

"Nath, nie, prosím ťa." nikdy som tak uplne neplakala. Zvykla som neplakať, pretože ako malá som za to vždy dostala bitku. A tak som len prudko začala dýchať, až som sa nevedela poriadne nadýchnuť vôbec. Neviem či som mala len taky veľký rešpekt voči otcovi alebo až chorobný strach. Nathan sa na mňa šokované pozrel a automaticky sa otočil ku kľučke, zrejme aby zavolal rodičov. Ja som okamžite vydala zvuk naznačujúci odpor. Nechcela som aby otec vedel, že má nadomnou až tak veľkú moc. Nathan zaváhal no potom ku mne pribehol.

„Océane, kľud.. Prepáč, nevedel som, že to pre teba tak veľa znamená, tú fotku nedám nikam. Veď to bola len sranda." Cez vzliky som nedokázala nič povedať.

„Počúvaj. Skús dýchať ako ja. Zhlboka, dobre?" začal dýchať zhlboka a ja som sa snažila ho kopírovať. Opäť som sa mohla nadýchnuť no nie uplne. Ďalej som sa ukľudňovala.

"Vieš Nathan, môj ignorantský otec srandu nepozná.." povedala som, ked už som bola ako tak pokojná. Ako som dohovorila Nathan sa zasmial.

"Prepáč mi, si v poriadku?" povedal a pri tom mal tvár 5 centimetre od mojej tváre, díval sa mi priamo do očí. Zakývala som hlavou, že som v poriadku. Nie, že by za tym bolo niečo ine, ale pohlad na ten jeho kľudný úsmev ma robil kľudnou tiež.

Océane's secretWhere stories live. Discover now