Océane's secret

9. Chapter

Ostávajúcu hodinu som strávila pri pozeraní telky a premýšľaní nad Mathisom. To su myslel, že sa s ním vyspim?
Konečne, po dlhej hodine prišli rodičia domov.

"Mmmm, čo to cítim? Že by si nebola až tak zbytočná?" povedal otec jeho povýšeneckým tónom. Jedlo od boha. pomyslela som si.

"Kuracinka, zemiaky a papriková omáčka." zdvihla som do vzduchu prostredník, pretože som mala istotu, že ma neuvidí.

"Môžeš nám to pripraviť." zalaholila mama. No nezvikajte si, niesom žiadny sluha! Prešla som ku chladničke a všetko potrebné som vybrala von. Pripravila som im to presne ako Consuella. Obaja sa do toho bez hociakej vďaky pustili.

"Hmm, Océane, toto vôbec nieje zlé!" prehlásila matka. Že toto vôbec nieje zlé, TOTO JE PRIAM BOŽSKÉ! To je zlaté! Takže doteraz som bola naničhodná? Do riti, tieto reči začínajú bolieť! Medzi tým ako sa rodičia nadlavovali, niekto zazvonil. Prešla som ku dverám a otvorila som ich. Stál tam Nathan oblečený v obtiahnutých, čiernych jeansoch, v modrej mikine a usmieval sa tým jeho charakteristickým úsmevom. Neubránila som sa a musela som sa usmiať tiež. Takto sme sa chvíľku na seba usmievali ako dvaja tupci.

"Kto je to?" započula som matkyn hlas z kuchyne.

"Nathan." zakričala som naspäť.

"Tak majte sa." pozdravila som ešte.

"Aj vy." Potom som sa vybrala s Nathanom ku jeho autu.

"Ako sa máme, urodzená?" spýtal sa Nath, keď otváral dvere od auta.

"Keď ťa vidím? Desne." namyslene som odfrkla.

"Och, som rád, že si sa cez tú noc nezmenila a si rovnako nepríjemná." ironicky povedal s úsmevom na tvári. Naštartoval a pomaly sme vyrazili.

"A s tebou mám spoločne chodiť do školy? Pff, to bude ťažké obdobie." Potom sa Nath zasmial.

"Smej sa svojim vtipom." povedala som v celku vážne.

"Čo mi urobíš? Už ma ani nemôžeš utopiť v peniazoch, pretože veškerá tvoja dotácia je mŕtva." pobavene riekol.

"Dobre, vyhral si. Zatiaľ!" porazenecky som do vzduchu zdvihla ruky. Už sme boli pri jeho dome a Nath začal spomaľovať. Zaparkoval na môj vkus horko ťažko. Vystúpili sme a pomaly sme sa presúvali ku dverám od ich domu. Pred dverami sme zastavili. Nath sa ku mne otočil a nahodil potmehúdsky úsmev.

"Chýbal mi ten tvoj zdutý ksicht." z jeho hlasu bolo cítiť, že to povedal úprimne.

"To vieš, že ten tvoj mne nieee." ironicky som zatiahla a potľapkala som ho po líci.

"Bez takého dementa ako si ty, to nebolo ono.."

"Ja som vedel, že niesi až taká drsňáčka."

"Ehmm, hmm." zkašľal niekto, kto akurát prichádzal. Obaja sme sa otočili a vo mne sa vzbudila čírá zlosť. Mackenzie.

"Ruším?" opýtala sa tým jej tenkým hlasom.

"Mack, teraz sme niečo mali na práci." prehovoril Nath. Presne tak! Pošli ju do pekla! Tam odkiaľ prišla!

"No, to vidím." povýšenecky predniesla.

"Nie toto. Riešime niečo ohľadom školy." povedal jednoducho.

"Ah, tak ja prídem neskôr. Zavolaj mi." prezrela si ma od hora dolu a potom urazene odcupitala na jej dvanásť centimetrových ihličkách.

"Začula niečo, čo sa týka vedomostí a hneď zdupkala?" s pobavením som povedala.

"Teraz by som si ju mal zastať, ale bohužiaľ je to tak." obaja sme sa rozosmiali. Nath otvoril ich dvere a von vybehli dve štenatá rotvajlerov.