Angel

1. Ako budem môcť existovať bez spomienky na neho?

„Milujem ťa viac ako svoj život,“ šepol mi slová, ktoré mi utkveli v pamäti. Neexistuje sekunda bez toho aby som si neopakovala jeho slová. Stále si pamätám jeho chrapľavý hlas, ktorým sa mi sladko prihováral každé ráno keď som sa budila v jeho náručí. Ach, ako mi len chýba prebúdzať sa v jeho objatí. Jeho silné paže, v ktorých som cítila istotu spojenú s pocitom domova. A tie jeho prenikavo zelenkasté oči, v ktorých som sa zakaždým strácala.

Bol pre mňa celým životom. Obetovala som pre neho všetko čo som mala a nikdy som to neoľutovala. Ak by som sa mala rozhodnúť urobila by som to znova a znova. Vždy by som si vybrala jeho. Uprednostnila by som ho pred všetkým a pred každým. Pretože iba on mi dal lásku, ktorá ma pohltila. Iba on ma naučil byť tým kým naozaj som. Iba jemu vďačím za to, že som vo svojom ľudskom živote stihla prežiť raj, ktorý síce netrval dlho no o to bol intenzívnejší.

„Navždy v našich srdciach,“ pohľadom som prešla po náhrobnom kameni a prstom som sa dotkla fotografie mladého dievčaťa, ktoré tu bolo pochované. Obrovské hnedé oči na mňa hľadeli a ja som si akosi nedokázala spomenúť kedy tá fotografia bola urobená. Jedno som však vedela na sto percent. Už nikdy sa to dievča neusmeje tak úprimne ako na tejto fotografii.

„Odpočívaj v pokoji,“ šepla som pričom sa mi z úst vydral bolestný ston.

„Nemala by si sa zdržovať na tomto mieste,“ ozval sa za mojím chrbtom hlboký mužský hlas a ja som sa iba pousmiala.

„Ani len jeden jediný kvet. Veril by si tomu?“ ironicky som sa zasmiala a snažila sa zhlboka nadýchnuť, no bolesť v pľúcach, ktorú som zacítila mi to znemožnila. Miesto odpovede som pred sebou zbadala kúsok jeho ruky, ktorá mu trčala z jeho dlhého čierneho kabáta a kvet, ktorý položil na hrob.

„Milovala krvavo červené ruže,“ pousmiala som sa a v tom sa jeho dlaň ocitla na mojom ramene.

„Mali by sme ísť,“ povedal rázne a ja som po chvíľke iba mlčky prikývla. Pomaly som sa postavila pričom som zacítila ako sa mi kolena podlomili, no ja som neupadla. Práve naopak. Využila som svoju dávku sebazaprenia, otočila som sa a urobila som krok vpred. A potom ďalší a ďalší až kým som sa nedostala za bránu posvätného miesta.

„V poriadku?“ uisťoval sa Iris a postavil sa oproti mne pričom sa do mňa zapýril pohľadom. Jeho veľké zelenkasté oči mi až priveľmi pripomínali tie jeho. Len s jedným rozdielom. V týchto som sa nedokázala stratiť ani len na jednu sekundu.

„Prečo práve ja?“ položila som mu otázku, ktorú som sa ho pýtala posledný rok a pol mojej novej existencii.

„Nemala si to byť ty. Veď to vieš,“ prešiel mi rukou po tvári a ja som zacítila jeho chladivý dotyk.

„On by pre mňa urobil to isté,“ odvetila som s úplnou istotou pretože som o tom bola presvedčená.

„Dúfajme,“ usmial sa s kúskom zákernosti. Vedela som aký Iris je. Až príliš sa dokázal vyžívať v utrpení druhých. Na jednej strane to bol asi najlepší spoločník na mojej ceste do zatratenia kde som pravdepodobne smerovala, no na druhej strane niekedy dokázal poriadne skomplikovať moje zmierenie sa s tým čo zo mňa ostalo.

„Prečo nikdy nehovoríš o svojom živote?“ snažila som sa načať tému ako milión krát predtým kedy ma Iris vždy odpísal skôr ako som s ňou stihla poriadne začať.

„Pretože si ho nepamätám,“ odvetil nezaujato a pohľadom pozoroval západ slnka, ktorý sa tiahol za obzor v  parku na kraji Londýna.

„Neverím,“ pokrútila som razantne hlavou, pretože som verila, že v tom musí byť niečo viac.

„Ty si pamätáš na svoj domov?“ pozrel sa na mňa.

„Samozrejme,“ prikývla som no po chvíľke zamýšľania som sa zamračila. Niečo mi nesedelo. Vedela som presne názov mesta odkiaľ pochádzam, no nedokázala som si vybaviť konkrétne miesta, ulice, domy....

„Ako to, že....“

„Že si nedokážeš spomenúť na všetko?“ skočil mi do reči a ja som iba nemo prikývla pričom som na sucho prehltla.

„Každým dňom si toho budeš pamätať menej a menej. Až kým nepríde deň kedy si nebudeš môcť spomenúť ani na svoje meno.“

„Nie,“ pokrútila som hlavou a rozrušene som vstala z lavičky, na ktorej sme sedeli.

„To sa nemôže stať. Ja- ja nemôžem zabudnúť na všetko, na môj život, na moju rodinu, priateľov. Iris,“ preľaknuto som na neho pozrela a on sa na mňa chápajúco zahľadel.

„Ako- ako budem môcť existovať bez spomienky na neho?“ opýtala som sa a pri posledných slovách sa mi zlomil hlas.