Angel

6. Človek dokázal objaviť všetko, len stále neprišiel na to ako skutočne žiť

Pomalými krokmi som sa dostávala k bráne cintorínu a v momente keď som prekročila jeho hranicu som upadla na kolená. Dýchala som prerývano a každý nádych mi spôsoboval problém. Zhlboka som do svojich pľúc nabrala kyslík a začala sa slastne usmievať. Tá bolesť mi aspoň z časti pripomínala aké je to byť človekom. Cítiť niečo, či je to zlé alebo dobré. Na tom nezáležalo.

„Ty si ma naozaj zaviedla na cintorín?“ vyrušil ma smiech, ktorý ma okamžite postavil na nohy. Zmätene som sa porozhliadla okolo seba, keď v tom som ho zbadala ako smeruje ku mne. No nebol sám. Vedľa neho kráčala Heyli, ktorá mala na tvári spokojný úsmev a pohľadom prešla priamo na mňa.

„Moje obľúbené miesto,“ prikývla a provokatívne si zahryzla do pery pričom sa postavila oproti nemu čím mu zatarasila cestu.

„Trošku depresívne nemyslíš?“ zamračil sa a na jeho čele sa zjavilo pár vrások.

„A zároveň tajomné, epické a vzrušujúce,“ dodala a koketne mu prešla prstom po hrudi.

„Heyli neopováž sa,“ urobila som k ich smeru rázny krok, no miesto odpovede sa iba pobavene zasmiala pričom mi stála otočená chrbtom.

„P- prepáč, no necítim sa tu príjemne,“ odvetil stroho a uhol pohľadom. Bol z nej nervózny, tým som si bola istá. Poznala som ho lepšie ako ktokoľvek iný. Naspamäť som vedela každú jeho mimiku, gestá, to ako sa rozhodne skôr ako to učiní.

„Je to kvôli mne?“ opýtala sa a prešla po ňom pohľadom. Zreteľne som videla ako s ním koketuje pred mojimi očami a nedokázala som urobiť nič.

„Prestaň s tým!“ skríkla som zúfalo, no ona sa tvárila akoby ma zrazu ani nevidela.

„Ak by som povedal, že ma nechávaš chladným, klamal by som,“ zhlboka sa nadýchol a rozpačito sa zasmial. „No skôr je to týmto miestom.“

„Chápem,“ prikývla. „Stále si ten smutný zronený chlapček, ktorý prišiel o priateľku,“ dodala s kúsok uštipačným tónom a ja som sa zamračila v rovnakom okamihu ako to urobil aj Harry.

„Myslíš, že ku mne sa noviny nedostali?“ položila otázku skôr ako sa stihol niečo pýtať.

„Heyli nechaj ho ísť,“ uprene som na ňu pozrela pričom som prikročila k nemu čím som chcela dosiahnuť aby ma začala vnímať no bolo to zbytočné. Ona ani na malú stotinu neuhla pohľadom. Pomaly som si začala uvedomovať, že o tom dievčati neviem vôbec nič a že ona vie o mne až príliš veľa.

„Preto si ma sem zobrala? Aby si mi pripomenula to na čo chcem raz a navždy zabudnúť?“ opýtal sa jej priamo a síce sa snažil vyznieť sebavedomo jeho oči ho prezrádzali.

„Ach, vy ľudia ste naozaj vtipný,“ zasmiala sa pobavene a ja som ku nej každou sekundou čoraz viac a viac začala pociťovať zášť.

„Dokázali ste objaviť všetko, len stále ste neprišli na to ako žiť,“ povzdychla si nakoniec.

„Slovo žiť je mätúce, pretože človek môže dýchať, no to ani zďaleka neznamená, že skutočne žije.“

„Čo pre teba znamená to slovíčko?“ prižmúrila na neho oči akoby sa mu tým chcela dostať do hlavy a ja som spozornela. A síce som ani netušila čo týmto chce dosiahnuť jeho odpoveď ma zaujímala.

„Pre mňa to slovo stratilo význam už veľmi dávno,“ odvetil po chvíľkovom zaváhaní a ja som zacítila ako ma jeho odpoveď nenechala chladnou.

„Nezaslúžiš si žiť,“ zvraštila čelom a sebavedomo napla svoje telo. „Nikto kto nevie oceniť krásu života si nezaslúži žiť! A ty?“ pozrela na neho a niečo v jej pohľade sa zmenilo. Bola tam veľká dávka pohŕdavosti. „Máš všetko čo si len človek môže priať. Máš rodinu, priateľov, ktorý ťa vždy podržia, slávu, moc, peniaze a aj napriek tomu nie si spokojný!“

„Život mi vzal to čo som najviac miloval!“ pripomenul jej s rovnakým zvýšeným tónom.

 „A práve preto by si sa mal prestať ľutovať a žiť ďalej! Je mi z teba zle Harold Styles! Si pokrytec a nič z toho čo máš si nezaslúžiš!“

„Nemáš právo ma súdiť, pretože o mne nevieš vôbec nič,“ odvrkol jej pričom zahájil svoj obranný postoj ako zakaždým keď sa mu niekto snažil dostať pod kožu. Pamätám si, že na začiatku nášho vzťahu hájil túto svoju pozíciu dosť veľa krát aj pri mne.

„Máš pravdu,“ prikývla neisto a jej výraz zrazu z ničoho nič vystriedal veselý úsmev. „No ty vieš o mne ešte menej. Inak by si moje pozvanie nikdy neprijal, nikdy by si so mnou neprišiel na toto miesto a už dupľom by si neriskoval byť sám v mojej spoločnosti.“

„Ako by si mi už len ty mohla ublížiť?“ pobavene sa zasmial.

„Ako?“ zopakovala otázku a podvihla obočím.

„Heyli,“ oslovila som ju keď som pod jej očami zbadala tenké žilky, ktoré sa jej objavovali zakaždým ako sa dávkovala svojimi transfúziami.

„Čo to doparoma s tebou je?“ zamračil sa Harry a odstúpil od nej o krok ďalej.

„Heyli prestaň!“ okríkla som ju keď som si uvedomila čo plánuje urobiť.

„To aby si bol nabudúce opatrnejší,“ pousmiala sa a vrhla sa na neho skôr ako stihol akokoľvek zareagovať. Neviem koho výkrik bol hlasitejší, či jeho od bolesti alebo môj od bezmocnosti.

Na vlastné oči som videla ako do neho zaryla svoje tesáky a ako z neho sala kúsok po kúsku jeho krv. Bola som svedkom ako mi Harry slabne pred očami a nemohla som urobiť nič aby som ho zachránila. Kričala som, plakala, snažila sa precitnúť aby som dokázala uchopiť čo i len kameň, ktorým by som dokázala omráčiť Heyli, no bolo to zbytočné. Bola som neschopný anjel, ktorý nedokázal pohnúť ani len hlúpym kamienkom.

„Heyli prosím,“ zavzlykala som naposledy ako sa jeho nohy podlomili a on upadol na zem.

„A je to,“ usmiala sa Heyli a otočila sa ku mne s pusou od krvi kým ja som na ňu nenávistne hľadela.

„Ako si len mohla?“ zalapala som po dychu kým som sa spamätávala z prvotného šoku, ktorý mi zabránil poriadne premýšľať.

„Hope?“ zachrapčal tichý hlások a ja som spozornela. Bol to jeho hlas a moje meno. Kým som stihla pohľadom prejsť na jeho telo zaregistrovala som jemný úsmev na Heylinej tvári.

„Harry,“ šepla som a rozutekala som k jeho telu, ktoré sa chvelo na zemi.