Angel

4. Ako je možné, že ma vidíš?

Stála som pri dverách a pozorovala situáciu. Jeho prenikavo zelené oči zmätene blúdili po všetkých v nahrávacom štúdiu okrem mňa. Ako som len túžila po tým aby sa náš pohľad stretol. Aspoň na stotinu zacítiť rozpaky z toho, že jeho oči visia na mne. Iba na mne.

„Toto som ešte nikdy nezažil,“ pokrútil hlavou Josh.

„Čo to môže byť?“ opýtal sa Liam, ktorý si ako posledný v slúchadlách vypočul nahrávku, ktorú im Josh postupne púšťal.

„Netuším. Úprimne ak by som veril v paranormálne javy povedal by som, že nám tu blúdi duch,“ odvetil no jeho tón hlasu vyznel skôr pobavene ako vážne. No ja som v tom zbystrila pozornosť a pristúpila bližšie k nim. Bolo možné, že tieto moderné vecičky zachytili môj hlas?!

„A za rohom nás čaká Dracula aby si nás dal k obedu,“ odvrkol Harry a postavil sa zo stoličky.

„Kam ideš?“ premeral si ho Louis.

„Domov,“ odvetil a mne až vtedy došlo, že môj pôvodný plán ísť do jeho domu nevyšiel. No prečo som sa nevybrala rovno tam ale zamierila som si to sem? A prečo si nepamätám ako som sa sem dostala?

„Hazza, Josh iba s tým duchom vtipkoval,“ povzdychol si Zayn čím ma vyrušil z mojich myšlienkových pochodov.

„Nič nevravím.“

„No znova utekáš,“ zapojil sa do toho aj Niall.

„Pretože neviem či sa k tej práci dnes ešte dostaneme.“

„Choďte k mikrofónom. Skúsime to ešte!“ zahlásil Josh a chalani už iba mlčky prikývli a odišli do druhej miestnosti. Tentoraz som pre istotu ostala pri Joshovi a pozorovala som ich iba cez zrkadlo. Nahrávali novú pieseň s názvom Night Changes, ktorú som nepoznala.

            Pomalými krokmi som si to mierila k východu odkiaľ Harry odchádzal. Stále sa mi v mysli prehrával okamih kedy povedal, že ma ešte stále miluje. Hlavu mi plnilo tak množstvo myšlienok, že som postupne strácala pojem o tom čo sa deje okolo mňa. Keď som sa však konečne uvedomila, bolo už neskoro. Harryho som stratila z dohľadu a ja som sa ocitla na mieste, ktoré som vôbec nespoznávala.

„Zišla si z cesty?“ po pár minútovom obzeraní sa a snažení sa rozpamätať na aspoň malý záchytný bod tohto miesta ma vyrušil akýsi hlas. „Alebo iba hľadáš tú správnu?“

Otočila som sa za hlasom a ostala som prekvapene stáť. Predo mnou stála mladá žena asi v rovnakom veku ako ja a pozerala priamo na mňa. Pár krát som sa však ešte otočila aby som sa uistila, že to rozpráva na mňa a potom som k nej neisto vykročila.

„Si duch?“ zamračila som sa keď som ostala pár krokov od nej.

„Nie,“ pokrútila hlavou.

„Anjel?“ skúšala som ďalej, no ona znova iba pokrútila hlavou.

„Médium?“ skúsila som do tretice prvé čo ma napadlo.

„Som z mäsa a kostí a som živá, no nie...nie som médium.“

„Tak ako je možné, že...že ma vidíš?“ nechápavo som pokrútila hlavou, no niečo v mojom vnútri zajasalo.

„Tiež ma to prekvapuje,“ neisto sa pousmiala a urobila krok ku mne pričom prešla okolo mňa a pozorne si ma pohľadom premerala.

„Toto sa mi nestalo už naozaj dlho,“ nakoniec sa postavila oproti mne a na tvári sa jej rozžiaril obrovský úsmev.

„Ako je možné, že....“ chcela som zopakovať svoju otázku, no skočila mi do reči.

„Poď so mnou.“

Hlavou mi naznačila aby som ju nasledovala a mne nič iné nezostávalo. A síce som netušila čo toto môže znamenať a kto je tá žena, v tej chvíli mi to bolo jedno.

„Kde to sme?“ obzerala som sa dookola keď sme došli do tmavého ateliéru. Vyzeralo to tu dosť hrôzostrašne, na oknách boli čierne pásky, ktoré znemožňovali prechod denného slnka a všade naokolo boli porozhadzované prázdne transfúzie.

„U mňa. Pokojne si urob pohodlie,“ ukázala mi na kreslo, ktoré mala v rohu izby.

„Pokojne postojím,“ odvetila som nezaujato a pohľadom som sa zapierala do stropu kde mala pokreslené zvláštne kresby.

„Zabudla som, si duch, ty nič necítiš,“ zasmiala sa a v jej tóne som započula náznak irónie.

„Čo znamenajú?“ odignorovala som jej poznámku a ukázala som prstom na kresby.

„Neviem,“ pokrčila ramenami. „Iba kreslím čo ma napadne.“

„Sú krásne.“

„Ja viem.“

„Som anjel,“ vrátila som sa k téme.

„Čo prosím?"

„Som anjel. Nie duch,“ zopakovala som.

„To nie,“ zasmiala sa, no jej tvár ostala vážna.

„Lepšie povedané som zblúdili anjel,“ opravila som sa do tretice.

„Nemôžeš byť anjel,“ pokrútila hlavou a znova po mne prešla pohľadom.

„Prečo nie?“

„Pretože nie je možné vidieť anjelov.“

„Tak potom prečo ma vidíš?“ zamračila som sa, no ona sa mi v tom otočila chrbtom a začala si niečo šomrať popod nos pričom si rukou prechádzala po čele akoby nad niečím silno uvažovala.

„To je hlúposť,“ nakoniec si vydýchla a znova začala vnímať moju prítomnosť.

„Čo je hlúposť?“ nechápala som.

„Anjeli sú čistý, nemajú na výber.“

„Na výber?“ podvihla som obočím.

„Ty vôbec nevieš ako to chodí na druhej strane však?“

„Na druhej strane?“

„Na strane mŕtvych.“

„Nie?“ neisto som pokrútila hlavou.

„Toto bude na dlho,“ povzdychla si a ukázala mi na kreslo aby som si usadila. A síce moje srdce túžilo odísť a ísť za ním, nakoniec som ostala, pretože ma moja zvedavosť premohla. Iris mi nikdy nič neprezradil a jediné čo som od neho vedela bolo, že jedného dňa má prísť deň kedy si na nič nespomeniem rovnako ako on. To čo príde po tým, na to ma už nikto nepripravil...