Angel

10. Každá kvapka je premenená slza z nedokončeného príbehu

Blúdila som ulicami a pohľadom sa vpíjala do tvári ľudí, ktorí vyzerali ako bez života. Ani len netušili aké šťastie majú, že môžu chodiť po tejto zemi. Dýchať tento vzduch, cítiť dotyky, prežívať každodenné maličkosti.

„To sa teraz naozaj budeš tváriť, že neexistujem?" ozval sa vedľa mňa Iris, ktorý ma sprevádzal na každom jednom kroku a bol otravnejší ako tá najväčšia osina  v zadku.

„Prakticky neexistuješ," mykla som ramenami a zahla doprava na prechod pre chodcov.

„To čo som povedal bolo prehnané. Ospravedlňujem sa."

„Tu nejde o to čo povieš. Ale o to čo cítiš," zastavila som a prísne na neho pozrela.

„Vieš, že v pocitoch nie som príliš dobrý," pretočil očami.

„Práve naopak. Myslím si, že vieš cítiť inak by si nedokázal precítiť a dotýkať sa vecí."

„To chce iba veľa praxe."

„Tak ma to nauč. Iris žiadam ťa aby si mi ukázal ako to správne urobiť."

„Takže už sme v pohode?" uisťoval sa.

„Ak ma to naučíš tak áno," prikývla som s jemným úsmevom.

„A sľúbiš mi, že sa s tým tvojím upírom už nestretneš?"

„Ak to bude znamenať, že budem vedieť pohnúť vecami tak sľubujem."

„Poď so mnou," mávol hlavou a ja som sa okamžite vybrala za ním. Potrebovala som sa to naučiť a nie len kvôli Harrymu ale aj kvôli sebe. Chýbal mi pocit cítiť, dotýkať sa veci. Ak by som to dokázala, znamenalo by to, že z časti ešte existujem aj v reálnom svete. A práve po tom som túžila najviac na svete. Znova existovať.

„Sústreď sa!" skríkol na mňa keď som sa už polku dňa snažila uchopiť slúchadlo na telefónnej búdke.

„Snažím sa ale nejde to!" zabručala som tiež už mierne nahnevaná.

„Spomeň si na svoje detstvo," odvetil už jemnejším tónom a ja som sa v mysli vrátila na náš rodinný dvor kde mi otec postavil na moje šieste narodeniny hojdačku. Bol to môj najväčší detský sen, no keďže som mala problémy s chrbticou bolo to do toho dňa pre mňa nemožné.

„Spomeň si na každý jeden detail. Na vôňu, na svoje pocity, ktoré si vtedy cítila," počula som jeho hlas kým ja som sa sústreďovala na spomienku. Cítila som čerstvé ruže, ktoré mama pestovala a hrejivé slnko mi rozpaľovalo pokožku. Môj dych bol od nadšenia zrýchlený v momente keď mi otec zakryl rukami oči a vyviedol ma na záhradu.

„Pripravená?" opýtal sa ma a ja som iba s nadšením prikývla keď sa v tom predo mnou zjavila obrovská hojdačka. Od nadšenia som vykríkla až na záhradu pribehla mama, ktorá mi práve v kuchyni piekla moju tortu a.....

Preľaknuto som otvorila oči a precitla späť do reality. Zmätene som sa pozrela na Irisa, ktorý sa pohodlne opieral o roh telefónnej búdky.

„Môžem hádať? Nepamätáš si to úplne," ozval sa ku mne a ja som iba prestrašene pokrútila hlavou.

„Skúsme to znova," zhlboka som sa nadýchla.

„Si si istá?" nadvihol obočím.

„Som."

„Vieš, že sa môže stať, že sa to zopakuje znova a ty si nebudeš môcť rozpamätať na detaily," prižmúril oči.

„Aspoň budem vedieť na čo všetko som už zabudla," odhodlane som odpovedala hoci ma to desilo. Bolo to akoby môj život, akoby moja existencia pomaly mizla spoločne s mojimi spomienkami.