Angel

13. Ona by to pre teba urobila, no ja nie...

 Obrovské hnedé očká na mňa skúmavo hľadeli a ja som cítila, že sa moje telo chveje aj napriek tomu, že som mŕtva. Jej malinké ručičky zvierali bábiku v náručí a pri každom mojom čo i len nepatrnom pohybe sa pousmiala.

Toto nemohla byť pravda. Nemohla existovať čo i len najmenšia šanca, že táto maličká je moja dcéra. Veď si predsa ani nepamätám, že by som bola tehotná. Nemám ani len malý záblesk z deviatich mesiacoch nosenia tohto drobca. No jej oči, jej úsmev som poznala až pridobre. Stretávala som sa s nimi každý deň v zrkadle.

„Kde je moje najkrajšie dievčatko?" nakukla do izby Anne a ja som pohľadom prešla na ňu. Jej opuchnuté a začervenané oči značili iba jedno. Celý deň preplakala kvôli Harryho vystúpeniu. Nechápala som to. Ako ho mohlo niečo také čo i len napadnúť? Naozaj by bol schopný zbaviť sa našej dcéry bez mihnutia oka? Bez citov a bez výčitiek sa jej zbaviť ako prašivého psa...

„Je čas na kúpanie," pristúpila k jej ohrádke, v ktorej mala neskutočné množstvo hračiek a vzala si ju na ruky pričom si ju privinula k sebe.

„Mama," šepla Leyla a mňa v tej chvíli akoby niečo pichlo pri srdci.

To slovo by malo patriť mne.  To ja som ju mala držať v náručí, prihovárať sa jej, dávať jej lásku. Iba ja som mala právo vychovávať ju, urobiť z nej dobrého človeka, zahrnúť ju pozornosťou, byť pri jej každom krôčiku.

„Tu som," prikývla Anne a ja som si v tom uvedomila, že ma tento fakt, že mám dcéru, o ktorú som prišla ešte skôr ako som sa dozvedela o jej existencii bolí. Aj napriek tomu, že by som nemala nič cítiť, aj napriek tomu, že som bola mŕtva a neexistovala som, bolelo to. Tak veľmi, tak intenzívne, tak neznesiteľne.

„Mama," zopakoval jej tenký hlások a v tom sa jej prst  pravej rúčky pomaly vystrel a ukázal mojím smerom. Anne sa okamžite otočila ku mne a ja som stuhla. Moja dcéra hľadela priamo na mňa pričom sa za mnou začala naťahovať a síce som nechápala ako je to možné, bola som si stopercentne istá, že ma vidí.

„Vaňa je už napustená," zaklopala na otvorené dvere Gemma a ja som pocítila ako mi na líce dopadla slza. Zhlboka som sa nadýchla a pousmiala. Moja dcéra zo mňa nespúšťala zrak a ja som sa vďaka tomu cítila čoraz viac a viac nažive.

„Hneď tam budeme," prikývla Anne.

„Deje sa niečo mami?" vstúpila dnu Gemma.

„Nič," pokrútila hlavou pričom sa okolo seba ešte raz obzrela.

„Si si istá?" prižmúrila oči.

„Iba som mala divný pocit, že tu niekto je," odvetila pričom sa jej zachvel hlas.

„Mám zavolať niekoho z ochrankárov nech to tu skontrolujú?" opýtala sa.

„To nebude potrebné," silene sa usmiala Anne. „Kde je Harry?"

„Zavretý v izbe s Lousiom."

„Bojím sa o neho Gemma," zvraštila obočím.

„Myslím, že za ten jeho poobedný výstup je zodpovedný list od Hope," povzdychla si a ja som v tom spozornela.

„List? Aký list?" nechápavo pokrútila hlavou Anne.

„Ten čo prišiel dnes doobeda. Na obálke bolo napísané Harryho meno a bol na ňom jej rukopis."

„To predsa nie je možné. To dievča je mŕtve už vyše roka a pol."

„Ja viem," prikývla s povzdychom. „Mám z toho všetkého zlý pocit."

Po tým ako Anne odišla s malou do kúpeľne zamierila som si to do Harryho izby. Jeho rozhovor s Louisom som už počula na chodbe a keď som prešla cez dvere, ktoré som ani neotvorila okamžite som pristúpila k stolíku, na ktorom bol rozložený list.

Milý Harry,

 keďže čítaš tento list znamená to iba jedno. Niečo sa pokašlalo. Niečo čo zmenilo všetko čo som plánovala. Čo som plánovala pre teba, pre mňa, pre našu budúcnosť.

Možno jeden z nás už neexistuje. Úprimne dúfam, že si to ty pretože zabiť samú seba rozhodne neplánujem. No ona áno. Ona by to pre teba urobila. Je zbabelá a ty ju robíš slabou. Kvôli tebe je zraniteľná a ochotná obetovať všetko. No jedno musíš vedieť. Ja jej to nedovolím. Nedovolím jej vyhrať nado mnou, nad mojím plánom, ktorý mám pre nás pripravený. Ty si len môj. Navždy budeš iba môj.

Nezáleží na akom mieste sa práve nachádzame. S najväčšou pravdepodobnosťou je každý z nás v iných svetoch, no vždy budem pri tebe rovnako ako ty budeš navždy pri mne. Vždy si ťa nájdem, pretože je tu niečo čo nás už navždy spája. Leyla, naša dcéra. Naše prekliatie, naša najväčšia chyba.

Nikdy sa nemala narodiť a ty to vieš. Cítiš to, že to nebolo správne. Ona do tohto sveta nepatrí. Nepatrí do nášho sveta kde sme iba ja a ty. No ja ti prisahám, že to napravím. Ak som ja tá, ktorá z nás dvoch prežila, zbavím sa jej. Vyškrtnem ju z našich životov, no ak to budeš ty, ktorý ešte stále môže dýchať vzduch musíš mi sľúbiť, že sa o to postaráš. Vyžeň ju, zbav sa jej a neobzeraj sa za seba. Sústreď sa iba na mňa. Na moju podstatu, na svoje city, ktoré ku mne prechovávaš a hlavne nedaj sa zmiasť spomienkami, pretože tie sú občas klamlivé.

                                                        Raz budeme znova spolu, to ti prisahám, tvoja Hope...

Zmätene som pozerala na list. Písmo síce bolo moje, no bola som si istá, že nikdy by som nič také nenapísala. Nikdy by som ho nenabádala aby sa zbavil našej dcéry!

„Neverím, že to napísal Zayn," pokrútil hlavou Harry a ja som pohľadom prešla na neho. Vyzeral strašne. Jeho oči boli skleslé, jeho tvár bola strnulá a jeho úsmev vystriedala bolesť v jeho výraze.

„Tak potom kto?"

„Neviem a úprimne nerozumiem čo sa v ňom píše. Kto je to ONA, o ktorej tam píše. Ako vedela, že sa niečo stane? Prečo mi ten list prišiel práve teraz a ako je možné, že...."

„To čo sa v ňom píše nie je pravda Harry. Ten list nie je reálny. Poznal som Hope a videl som jej radosť keď zistila, že čaká malú Leylu. Nikdy by ju nenazvala vaším prekliatím a už dupľom by sa jej nezbavila," snažil sa mu to vyvrátiť.

„Úprimne Louis?" pozrel sa na neho Harry. „Ja už ani neviem kto v skutočnosti Hope Payne bola," povzdychol si z čoho ma úplne zamrazilo.