Angel

5. Čo nasleduje ďalej?

„Takže štyri dni voľna a len ty a ja?“ uisťovala som sa už asi po tretí krát, pretože som tomu nechcela uveriť. Nemohla som uveriť, že ho konečne uvidím, objímem ho a budem ho mať iba pre seba celé štyri dni!

„A môj dom v LA s terasou a výhľadom na pláž,“ dodal a ja som si to vedela dokonale predstaviť. Každé ráno sa prebúdzať vedľa neho. Prvé čo uvidím bude jeho anjelská tvár, ktorá mi venuje ten najsladší úsmev na svete, pri ktorom sa moje srdce rozbúcha ako o závod. Jeho chrapľavý rozospatý hlas mi zaželá dobré ránko a nežne ma pobozká....

„Hope, si tam?“ zasmial sa čím ma vytrhol z mojej fantázií. Áno, vždy som rada snívala a dosť často som sa dokázala stratiť vo svojich predstavách.

„O koľkej dôjdeš?“ odvetila som mu otázkou a pomalými krokmi prešla k zrkadlu. Ale nie, povzdychla som si v duchu keď som uvidela svoj odraz v zrkadle. Zničené vlasy, obrovské kruhy pod očami od nevyspatia a k tomu fľaky na tvári od prílišne veľkého množstva alkoholu minulú noc.

„Buď o tretej na letisku. Iba si ťa vyzdvihnem a spoločne pokračujeme do LA,“ oznámil mi a mne sa na tvári okamžite vyčaril úsmev. Už chýbalo presne 17 hodín a 38 minút a budeme znova spolu. Po celom nekonečnom mesiaci kedy bol na turné bez chvíľkového oddychu alebo zastavenia sa. Po tých mučivých dňoch bez jeho prítomnosti kedy som myslela, že už viac bez neho nevydržím ani o sekundu dlhšie. A síce sme rozhodne nemali dokonalý vzťah a hádky boli u nás na každodennom poriadku, ten pocit ktorý som mala keď som bola s ním ma pohlcoval čoraz viac a viac.

„Mám si so sebou vziať niečo špeciálne?“

„Priveď iba seba....a môžeš aj tú fialkastú čipkovanú bielizeň, ktorú na tebe tak milujem,“ dodal po zaváhaní čím ma rozosmial.

„Že sa ešte pýtam,“ pokrútila som pobavene hlavou.

„Hope vnímaš ma?“ pred mojimi očami sa objavili kmitajúce ruky a ja som sa vrátila späť do reality. Zhlboka som sa nadýchla a precitla som. Pred do mnou stála Heyli, s ktorou som sa zoznámila pred týždňom na ulici a ktorá ma uchýlila u nej doma.

„Zasa som bola mimo?“ unavene som si pretrela oči a nechápavo sa poobzerala okolo seba. Miesto odpovede iba prikývla a sadla si oproti mne do kresla aj s váčkom transfúzie, z ktorého začala sať krv.

„Ako to môžeš piť?“ zvraštila som znechutene nosom.

„Mám to vo svojej podstate. Bez toho neprežijem ani deň,“ pokrčila flegmaticky ramenami a vyložila si nohy na stôl.

„No aspoň si živá,“ povzdychla som si a začala premýšľať aké by to asi bolo mať život ako Heyli. A síce cez deň nemôže vychádzať z domu, v noci žije ako normálny smrteľník. Môže ísť kam chce, stretávať sa s kým chce a hlavne milovať toho koho chce.

„Ak chceš, môžem ti pomôcť.“

„Ako?“ prekvapene som na ňu pozrela.

„Stať sa tým čím som ja,“ pousmiala sa.

„Myslím, že poriadne nechápem,“ pokrčila som čelom.

„Predtým ako som sa stala tým čím som dnes, bola som mŕtva rovnako ako ty.“

„Ale...“

„Len s jedným rozdielom. Bola som duch.“

„Aký je rozdiel medzi duchom a anjelom?“

„Čisté duše sú anjeli. Ďalší sa po smrti stávajú duchmi. No a ostatní....“ zamyslela sa a na chvíľku vyzerala akoby bola myšlienkami niekde úplne inde, no nakoniec dodala: „A s ostatnými sa stane bohviečo.“

„Ja som nebola čistá. V podstate môžem povedať, že som patrila k tým horším ľuďom,“ priznala som sa.

„Máš skryté krídla? Máš, čiže si anjel. Koniec debaty,“ odvetila a ja som sa pozrela na chrbát kde som mala poskladané malé krídla, ktoré som ešte ani raz nepoužila.

Keď som sa pozrela späť na miesto kde sedela Heyli miesto bolo prázdne. Miesto toho stála pri chladničke a niečo ťukala do mobilu. Pozorne som ju sledovala a čím ďalej tým viac som jej závidela.

„Večer si vyrazíme,“ otočila sa ku mne keď položila mobil na kuchynskú linku a mne neušiel ako jej pri tom zacukali kútiky úst.

„Kam?“

„To je prekvapenie,“ žmurkla na mňa a znova sa vyvalila do kresla oproti mne, pričom naklonila hlavu dozadu a začala si pohmkávať akúsi melódiu pričom sa pohľadom vpíjala do stropu.

„Idem sa prejsť,“ povzdychla som si po pár minútach kedy ma celú dobu úplne odignorovala a zamierila som si to ku dverám cez ktoré som iba prešla.

Kráčala som ulicami a snažila sa rozpamätať cestu do jeho domu alebo do štúdia, no bolo to zbytočné. Už som si nedokázala spomenúť ani na jednu z nich. Miesto toho som natrafila na cintorín v piatej zóne v Londýne. Ja som bola pochovaná v druhej, pri najbližšom cintoríne k centre mesta. Chvíľku som zaváhala či vkročiť, pretože som vedela aké to má následky, no nakoniec som prekročila prach posvätného miesta a hneď som ucítila ako sa mi podlomili nohy. Koniec koncov som zakaždým kedy som sa ocitla na cintoríne z toho mala dobrý pocit, pretože aspoň takto som dokázala aspoň niečo cítiť.

„Čo nasleduje ďalej hm?“ pýtala som sa kým som za sebou tiahla nohu za nohou a čoraz viac mi robilo problém urobiť ďalší a ďalší krok. Už som to nakoniec chcela vzdať keď ma zaujal jeden náhrobný kameň s fotografiou chlapa, ktorého som poznala.

„Ernest Criegel,“ prečítala som nahlas jeho meno a čupla si k hrobu pričom som prstami prešla po jeho fotografii.

„Tak tu odpočívaš,“ šepla som a neisto som sa usmiala. Pohľad mi prešiel na dátum narodenia a smrti a v tom som sa zháčila. Rok narodenia sa ťahal do obdobia ešte pred druhou svetovou vojnou a smrť bola evidovaná v roku 19 58 čo znamenalo, že mal iba necelých 21 rokov keď zomrel.