Angel

12. Ľahko sa dáme oklamať tými čo milujeme ( Harry )

Z pohľadu Harryho:

 Práve som bol v kuchyni keď moja mama nahnevane vtrhla do domu. A síce som ju nevidel bol som si stopercentne istý, že je napálená na mňa. S povzdychom som iba pretočil oči, vybral hrianky a položil ich na tanier.

„Toto sa mi naozaj musí iba snívať!" vykríkla keď sa zjavila vo dverách.

„Viem, že lekvár s cesnakom je zvláštna kombinácia no..."

„Vieš dobre, že nehovorím o tvojich raňajkách," skočila mi do reči a podišla k stolu za ktorý som sa pohodlne posadil.

„Mama prosím dnes nie. Mal som ťažkú noc," snažil som sa vyhnúť konverzácie, no bolo to zbytočné.

„Tvoju dcéru včera skoro zrazilo auto a s tebou to ani len kúsok nepohlo!" vyčítavo na mňa zvýšila hlas.

„To tvoju dcéru skoro zrazilo auto a máš pravdu, nepohlo to so mnou," odvetil som pokojne a zahryzol do čerstvo chrumkavej hrianky.

„Ako môžeš byť tak...." zvraštila obočím.

„Necitlivý?" dodal som za ňu. „Neviem, jednoducho nič k tomu decku necítim. Je iba na obtiaž, stále mi iba robí problémy a úprimne by som bol najradšej keby zmizla z môjho života už navždy."

„Ako môžeš niečo také povedať?" nechápala, no ja som to tak jednoducho cítil. Niečo vo mne mi bránilo ju mať rád. Prekážala mi, nezniesol som pomyslenie, že je v rovnakom dome ako ja. Jej oči, jej úsmev, až príliš mi ju pripomínali. A zakaždým keď som sa na Leylu pozrel tá bolesť bola o to viac neznesiteľnejšia. Trhala ma na malé kúsky, ničila ma do štipku kosti znova a znova.

„Lebo to tak je," mykol som ľahostajne ramenami.

Mama už na to nič nepovedala iba znechutene a sklamane odišla. Pobavene som sa zasmial nad drámou, ktorú práve predviedla a z nohavíc som si vytiahol mobil a naťukal Heyli správu, že dnes večer sa s ňou chcem stretnúť a NIE neberiem ako odpoveď. Vedel som, že je to riskantné a že Heyli je v podstate netvor, na ktoré som v živote neveril. A jedna časť mňa bola strachom bez seba z toho kým je, no ta druhá potrebovala zistiť viac.

„Harry," zaklopala mi Gemma na dvere za obedom, na ktorý som ani nedošiel. Miesto toho som sa zavrel v izbe a na internete hľadal nejaké informácie o posmrtnom živote.

„Ak si prišla rozoberať niečo ohľadom tej nehody a Leyli neunúvaj sa," odbil som ju skôr ako mi stihla vojsť do izby.

„Priniesla som ti list," odvetila pokojne a položila mi na stôl obálku, na ktorú som sa zamračene pozrel. Kto už v dnešnej dobe posiela listy? Ak nerátam fanúšikov, nikdy v živote som žiaden nedostal.

„Odkiaľ niekto vie moju adresu?" nechápavo som pozrel na Gemmu, pretože všetky listy boli odosielané na adresu nášho Managmentu.

„Myslím, že to nie je od fanúšika," pokrútila hlavou moja sestra a otočila obálku na druhú stranu.

„Hope?" šepol som keď som zbadal jej rukopis pričom mi telom prebehli zimomriavky.

„Je to jej písmo," prikývla moja sestra.

„Odíď," nakázal som jej pričom som pohľad nespúšťal z obálky.

„Harry možno je to iba fór alebo...."

„Gemma odíď!" zopakoval som ráznejšie a ona sa v tom s povzdychom otočila na päte a zamierila k dverám.

„Ak by si čokoľvek potreboval budem vedľa."