Triaška

7

Horko ťažko sa postavím, ale ako to urobím podlomia sa mi kolená a znovu som tam kde som bola. Ľahnem si na zem a rozpažím ruky. Svetlo prenikajúce cez husté koruny stromov už nie je také dráždivé ako bolo pred chvíľkou. Zrazu mi ostrá bolesť prenikne do hrudníka a ja začnem kašlať. Telom mi prejde sila a ja si už len rukou, ktorá je osvetlená mohutnou žiarou prejdem po hrudníku.

 "Ejice dolorem meum," zašepkám. Je to ľahké ukludňujúce a liečivé kúzlo, ktoré som sa naučila ako prvé. Je však veľmi účinné a tak hneď zacítim jeho účinky. Rozlieva sa mojím telom rýchlejšie ako droga a ja spokojne vydýchnem. Bez tohto by som v prvých dňoch neprežila. Tá bolesť bola neznesiteľná. Upokojúco sa nadýchnem a usmejem sa. Dostala som nápad. Zatnem ruky do zeme a zavriem oči. Sústredím sa na príval mohutnej energie a tepla do mojich dlaní. Predstavím si nádherné kvety.

Náhle sa posadím a otvorím oči. Na mieste kde som zaryla ruky do zeme teraz vyrastajú stovky malých kvietkov. Nezábudky, moje obľúbené. Šťastne sa zasmejem. Mám z toho neskutočnú radosť. Podarilo sa to práve tak ako som chcela. Zacítim na koži jemný vánok a šťastne si zas ľahnem. Vánok však začne silnieť a na mojej koži sa zjavia zimomriavky. Radosť ma rýchlo opustí. Nie, pomyslím si.

Nedokážem otvoriť oči. Deje sa to zas. Cítim sa ako zavretá v klietke. V nose ma zašteklí  divná vôňa. Neviem to presne identifikovať, ale pripomína mi to chemikálie, s ktorými sme pracovali v škole. Snažím sa preto nedýchať. Tma mi neublíži, pomyslím si, aby som nezačala panikáriť. Moc to nepomáha. Strach zo mňa vyžaruje. Pocítim niečo chladné a pevné na ruke. Trhnem telom, ale nepomôže mi to cítim to stále. Pomaly to začnem cítiť na celom tele. Je to akokeby sa ma niekto dotýkal niečím chladným a temným. Cítim, že na to moje telo reaguje. Začnem sa nekontrolovateľne triasť a nejde prestať. Po chvíli započujem slabý šepot, ktorý pomaly hrubne. Je to niečo medzi spievaním a rozprávaním. Stále dookola opakujú to isté: "Sleduje ťa, stále a všade, cítime jeho oči na tebe, sleduje ťa..." 

Som veľmi zmätená, ale aj tak mám otázku na jazyku. Keď však otvorím ústa, zacítim ako sa mi zapchajú pieskom. Chcem kašlať ale nemôžem. Moje ruky sa natiahnu k hrdlu, ale zastavia ich  dotyky, ktoré zosilnia. Za chvíľku sa zadusím. Nemôžem dýchať. Z posledných síl vyšlem ku nim myšlienku, ktorú sa snažím vysloviť. Jednoduché slovíčko: Kto?

Na pokraji zamdlenia započujem slabý šepot pri uchu. "On."

Zobudím sa s výkrikom, ktorý odznie mohutným kašľom. Dusím sa a stále cítim v hrdle tú nepríjemnú bolesť z toho, že som sa nemohla nadýchnuť. Stále v nich cítim nepríjemný piesok, ktorého sa nedá zbaviť. Je mi zo všetkého na vracanie. Prejdem si rukou po hrdle a bolesť sa utlmí. 

"Au," zaskučím ako ranené zviera. Vtedy získam už plné vedomie a započujem slabučký šuchot. Môj sluch sa odvtedy ako som tu vyostril. Naplní ma strach a zamrvím sa. Otočím sa k miestu, od ktorého šuchot prišiel. Nič nevidím, len množstvo stromov. Naplní ma nepríjemná predtucha a preto sa pootáčam na všetky strany. Keď nič nezazriem, trošku sa upokojím, ale stále sa nado mnou drží predtucha. 

Spomeniem si na hlas. Sleduje ťa. On. Na túto situáciu sedí až podozrivo príznačne. Musím odtiaľto vypadnúť. Okamžite. S nádychom sa postavím a s menšou námahou vybehnem z lesa smerom k panstvu. Strávila som tu dostatočne dlho času. Zimomriavky ma neopustia dovtedy, dokým nie som pri dverách. Pozdravím strážcov, ktorý mi kývnu naspäť. Keď mám čas a náladu, rada sa s nimi zhováram. Zistila som, že sú to neskutočne úžasný chlapíci. Rozprávajú mi príbehy, ktorý sami zažili. Už z prvého pohľadu sa mi zdali oveľa lepší ako tí, ktorí tu boli vtedy, keď som sem prišla. Radšej ani nechcem vedieť ako skončili.

Teraz sa však ponáhľam a tak len prebehnem okolo nich a razím si cestu k schodom. Vybehnem po nich najrýchlejšie ako môžem a okamžite sa zavriem v izbe. Paranoidne ju radšej aj zamknem. V bezpečí za zamknutými dverami si vydýchnem a dám si napúšťať vaňu takou horúcou vodou, že sa začnem obávať, či sa nespálim. Je mi však taká zima, že sa na to vykašlem a hneď ako ju mám do polovice napustenú do nej vleziem.

Zasyčím a chvíľu počkám, kým si moje telo privykne na takú vysokú teplotu. Nakoniec sa ponorím a hlavou zostanem na povrchu. Zatvorím oči a v mysli si prehrávam odkaz. "Sleduje ťa, stále a všade, cítime jeho oči na tebe."  Neviem, čo si mám o tom myslieť. Kto by ma mohol už len sledovať a k tomu určite je to chlap, keďže na konci povedali on.

Aj keď sa tu cítim skoro ako doma, nikto mi tu nikdy nič nepovie. Okolo tohto panstva je toľko tajomstiev, že by som ich nedokázala ani spočítať. Ak poviem Damovi alebo Elijahovi niečo z toho, čo sa mi zdalo, buď sa tvária zamyslene alebo len krútia hlavou. Ak sa ich potom na niečo opýtam, povedia, že k tomu nič nevedia. Ale viem, že za ich očami sa skrývajú tajomstvá.

Zrazu mi niečo napadne. Posadím sa a objímem sa rukami. Na koži sa mi zjavia zimomriavky z chladného vzduchu, ktorý zacítim na mokrých vlasoch a koži. Ak ma stále a všade sleduje ako mi povedali, tak je dosť možné, že mám na sebe jeho oči aj teraz. Nie je to príjemný pocit. Zistenie, že by ma mohol niekto teraz pozorovať sa mi hnusí.

Veľmi rýchlo sa namydlím a umyjem. Vlasy si vydrhnem a siahnem po uterákoch. Keď vyleziem obleje ma taká zima až sa začnem triasť. Prevlečiem si cez hlavu dlhé tričko a natiahnem si bavlnené podkolienky.

Začnem si prečesávať mokré vlasy. Tento deň bude dlhý ako každý. Čaká ma ešte niekoľko tréningov a povinností, že keď si na to spomeniem, len si smutné povzdychnem. Čo by som dala za to mať voľný deň alebo žiť ako predtým. Nič sa z tým nedá robiť som predsa čarodejnica.

A vtom mi niečo napadne. Naširoko sa usmejem. Že mi to nenapadlo skôr. Existuje pre mňa jednoduchý spôsob ako odhaliť nejaké tajomstvá. Som predsa čarodejnica, stačí...

"Kúzlo," zašepkám.