Triaška

1

Prechádzam tmavou ulicou. Myšlienkami som úplne mimo, lebo premýšľam nad včerajšou nocou. Ešte stále mám zimomriavky, keď na to pomyslím.

Vrieskala som a vrieskala. Nevedela som prestať. Zmĺkla som až, keď za mnou brat dobehol a začal ma tíšiť. Slzy mi tiekli po tvári, krk som si necítila, ale nemohla som sa od toho obrazu odtrhnúť. Bála som sa. Veľmi som sa bála. Bola som ako duchom neprítomná. Brat ma len chlácholivo hladkal po vlasoch a snažil sa ma utíšiť. Vedel čo sa mi stalo. Stalo sa mi to už viackrát a vždy ma utešoval.

Naši rodičia zomreli pred štyrmi rokmi. Odvtedy sa o nás starala babka, ale keď brat už mal dvadsať odsťahovali sme sa do malého útulného domčeka kúsok od mesta. Stále som zmätená zo všetkého, čo sa teraz deje.

Potrasiem hlavou, aby som sa zbavila myšlienok, ktorých je mnoho. Pohodlnejšie uchopím dosky s maľbami a odbočím na ďalšiu cestičku. Nerada chodím sama domov, ale nemám na výber. V škole som zostala vo výtvarnej miestnosti dlhšie ako som očakávala a brat sa dnes zdrží v práci, takže musím ísť pešo a sama. Vzdychnem si.

Nemám žiadne kamarátky, lebo môj vzhľad odstrašuje, hlavne keď sa zadívam na niekoho mojimi žiarivofialovými očami. Niekedy som rada, ale nehovorím, že je mi smutno.
Započúvam sa do ticha večera.

Niečo tu nehrá. Zastavím a započúvam sa ešte viac. Počujem kroky. Nie sú moje lebo ja stojím. Keď si to uvedomím začnem panikáriť. Pomaly sa otočím a keď neuvidím nič a nikoho v pokoji vydýchnem. Asi sa mi to len zdalo.

Rýchlym krokom pokračujem hornou blatistou cestičkou k domčeku. Šuští podomnou lístie a ja vdychujem príjemnú vôňu kvitnúcich kvetín.
Milujem to tu. Cítim sa slobodne.
Na oblohe sa už objavili prvé hviezdy a mesiac jasne žiari do diaľky.

Z vrecka vytiahnem kľúče a odomknem. Keď dôjdem do mojej izby spokojne vydýchnem a pustím dosky na zem. Podídem ku skrini a vytiahnem odtiaľ veľké a vyťahané bratovo tričko a idem sa osprchovať. Po maľovaní mám farbu vždy všade.

Keď sa pozriem do zrkadla už sa nezhrozím ako predtým. Je pre mňa normálne keď v mojich vlasoch vidím zaschnutú farbu a na mojom líci sú odtlačky mojich farebných prstov.

Len sa nad tým pousmejem a zavriem sa v sprche. Horúca voda na mojej pokožke pôsobí upokojujúco a ja konečne vypustím všetky myšlienky z hlavy. Od dobrej nálady si začnem pospevovať a žmýkať si vlasy.

Keď sa konečne poutieram a vlasy dám do strapatého drdolu, hodím na seba tričko a vykračujem si bosými nohami do izby. Hneď to oľutujem lebo podlaha je ako ľad a mne prejdú po celom tele zimomriavky.

Priskočím ku stene a nahodím na nohy podkolienky. Spokojná si vydýchnem a sadnem si na stoličku pri stole. Potočím sa na svoj stojan s výkresmi, ale keď uvidím jeho tvár, ktorú som ja sama maľovala neovládnem sa a zase zjačím. Keď si uvedomím, že je to len obraz upokojím sa a postavím sa.

Obraz strhnem zo stojanu a položím ho na stôl. Pozorne sa naň zadívam. Zaujímavé oči, ostro rezaná sánka, výrazné lícne kosti a ten hrôzostrašný úškrn. Bez neho by bol nádherný. Až nadpozemsky nádherný.

Kto to je? To by som rada vedela. Cítila som ako mi niečo zašepkal do ucha, ale nepočula som to. Pretriem si oči. Kvôli tomu som sa nevyspala. Deje sa mi to často, ale nikdy si to tak dopodrobna nezapamätám ako tentokrát. Som z toho ešte viac zmätená. Deje sa to už od mojich šestnástich narodením. Keďže už ubehol rok a ja stále neviem vysvetlenie je to stále horšie a horšie.

Zatrasiem hlavou a prosím, aby mi všetky myšlienky odišli. Jediné čo mi pomáha je maľovanie a tak zoberiem papier a začnem. Moja ruka sa opäť začína hýbať sama a som ako v tranze.

Čiara tam, kruh tam, čarbanica pri kraji a ja neviem, čo robím. Prejde mnou triaška a keď uvidím čo som nakreslila som veľmi prekvapená. Je to vlk vrčiaci na všetko okolo neho. Ceriaci zuby na mňa.

Vyzerá hrozivo, ale mňa to istým spôsobom upokojuje. Nebojím sa a neviem prečo. Cítim, že by ma chránil. Nad touto myšlienkou sa zasmejem je to len papier, nie je živý. Už asi naozaj šaliem.

Počujem klopkanie na okno a s trasiem sa. Prší. Nemám rada dážď a preto moja nálada klesne a ja sa zamračím. Dúfam, že do zajtra to prestane a ja sa cestou do školy nebudem šmýkať bahnom.

Keď sa pozriem okolo seba prekvapím sa. Je to tu ako po výbuchu. Musím tu aspoň trošku upratať. Zhrniem všetky obrazy na kopu a svoje pomôcky začnem zaraďovať na svoje miesta. Keď zistím, že zajtra je sobota poteším sa a svoje učebnice odsuniem nabok. Som rada, že konečne si oddýchnem od učenia a možno sa aj vyspím.

Zamrznem. Zacítim úzkosť. Cítim, že ma niekto sleduje. Moje oči sa zúžia, srdce mi začne silno narážať do hrudníka a ten pocit sa do mňa nepríjemne zarezáva. Podídem k oknu a uvidím postavu. Stratím hlavu odskočím od okna a zakričím, avšak keď zdola započujem hlas svojho brata upokojím sa. Pocit však nezmizne, ale ja ho odtlačím. Je to len môj brat.

Zídem dole schodmi a hodím sa mu okolo krku. On sa zasmeje a zdvihne ma do vzduchu. „Sestrička, si v poriadku? Počul som ťa kričať." Prikývnem, ale neodpoviem mu. Vie, že som v poriadku tak to nerieši.

„Uvaríš prosím večeru? Ja sa idem zatiaľ osprchovať," povie a dá si dolu mikinu.
„Jasné. A čo tvoje obľúbené jedlo?"
Usmejem sa a on zahmká. Ako vždy.
Následne odíde a ja si nakračujem pokojne do kuchyne.

Za polhodinu mám všetko pripravené a navarené a už len čakám na brata. Mrazivý pocit nezmizol, práveže sa ešte znásobil. Je to horšie a horšie. Ale som pokojná, lebo je tu Damien a ja sa nemám čoho obávať.

Zaškrípu dvere a ja očakávam Dama, ale keď sa v nich objaví ten neznámi chlap, ktorý je odteraz mojou nočnou morou zakričím tak, že sa otrasie celý dom a moje srdce začne búšiť každou sekundou rýchlejšie a rýchlejšie, že to už moje telo nezvláda. V ušiach mi píska, oči sa mi prevrátia, ruky ochabnú. Telo sa stráca. Zacítim už len tvrdú zem, bolesť a pach krvi.