Triaška

8

"To nemyslíš vážne!" zakričí na mňa Brian. "Dievča, ty si číslo."

Vzdychnem si a pustím meč, ktorý dopadne s rinčaním na zem. Pravou rukou si utriem čelo od potu. Som úplne bez dychu a energie, kvôli milým vlkolakom, ktorý zo mňa chcú spraviť chodiacu múmiu. K tomu som aj celkom podráždená, lebo na mňa stále niekto vrieska a musela som odložiť prípravy na kúzlo kvôli tomuto hlúpemu tréningu.

"Trénujeme to spolu už dva týždne a ty stále nemôžeš udržať ani základný postoj," pokračuje Brian. Zamračí sa a prebehne si rukou vlasy. To je zrejmý signál, že premýšľa. Brian je vysoký blondiak, ktorý trénuje nováčikov a so mnou má dokonca špeciálny tréning. Musím s ním trénovať sama, lebo pri ostatných by som to asi nezvládla. Moja sila je porovnaním s ich asi ako sila malej mušky. A povedzme si úprimne meč je pre mňa priťažký a ja som moc veľké nemehlo na to aby som sa ním dokázala ubrániť.

"Meč asi nie je pre teba, ak si to nezvládla doteraz nezvládneš to ani potom," povzdychne si nakoniec a pokrúti hlavou. Je veľmi príťažlivý, ale určite by som mu to nikdy nepovedala. Už teraz je dosť namyslený.

"Ak mám byť úprimný, ešte som nestretol človeka, čo bol pomaly vo všetkom hrozný, ale ty si ešte horšia," povie mi povzbudivé slová a ja sa nadýchnem. Kretén. Musím zostať pokojná, keby som chcela zložím ho na zem jednoduchým kývnutím ruky. To však nemôžem. Mám tu zakázané používať mágiu. Presnejšie 'musím sa naučiť bojovať aj iným spôsobom ako len mágiou, pretože bla, bla a bla'.

Chytím do ruky luk, upevním svoje telo a schytím šíp. Luk je skoro taký veľký ako trištvrte môjho tela, ale s ním spolupracujem najradšej. Zadržím dych, napriahnem tetivu, zamierim na terč presne do stredu a vystrelím. Miniem ale aspoň sa trafím do terču. Usmejem sa a vydýchnem.

"Čo hovorím, hrozne ako vždy," povie Brian s úškrnom, ktorý bol som mu najradšej zoškrabala z tváre. "Ale aspoň si sa trafila, nie ako minule," veľavýznamne kývne rukou na stenu.

Prevrátim oči. Toto mi bude pripomínať snáď do konca môjho života. Keď som to ešte len skúšala trafila som sa asi dva metre od terča rovno do steny takou silou, že sa šíp zaryl do steny a zostal tam doteraz. Nemôžem za to že sa mi nič v živote nedarí. Som tu už hodinu, začínam byť hladná a chcem vypadnúť od tohto nevrlého psiska.

"Na tu máš, skúsime to s týmto," postrčí mi to do ruky. Je to obyčajná dýka vyrobená z ocele. Jemne ju uchytím do pravej ruky. Je to čudný pocit, sedí tam ako uliata. Je to oveľa príjemnejšie ako meč a cítim sa s ňou veľmi ľahko. Periférne si všimnem pohybujúcu sa šmuhu, ktorá sa až podozrivo rýchlo blíži ku mne. Kým si uvedomím, že je to Brian, ktorý na mňa znenazdania zaútočil, už mi drží svoju dýku pri krku. Srdce mi začne búšiť a moje oči sa rozšíria. 

"Vždy a všade sa maj na pozore, môže ťa zabiť aj neškodne vyzerajúci človek, rozumieš?" povie tvrdým hlasom. Pomaly preglgnem a  neisto prikývnem. Bola by som mŕtva asi už v každom ohľade. A každý mi to nikdy nezabudne pripomenúť. Neznášam to tu, neznášam to, čo musím robiť každý deň, neznášam týchto ľudí. Neznášam to, čím som. Keby len bol život jednoduchší. Príjemnejší.

Zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem. Myseľ mám zastretú. Necítim si celé telo, len automaticky začnem vykonávať pohyby, ktoré som už niekedy v živote robila. Začnem šľahať dýkou, ktorú zvieram tak pevne, že sa mi zarezáva do ruky. Necítim a nevidím nič, len svoje myšlienky. Poháňaná bolesťou a hnevom sa uhýbam a sama útočím. Pohyby dýkou sú ladné ako moje pohyby štetcom na plátne. Príjemne mrazivé a upokojujúce. Také, pri ktorých cítite zimomriavky ako pri počutí vašej obľúbenej piesne. Strhnem sa až pri zvuku niečoho nepríjemne sa trhajúceho a stonov z bolesti. Zažmurkám rýchlo očami. Myseľ sa mi vybieli. Pri plnom vedomí zistím, že sa krčím pri Brianovi a moja dýka je zapichnutá hlboko v jeho pravom stehne. Až po rukoväť. Zhíknem a šklbnem rukou na čo si vyslúžim pohľad sľubujúci smrť.

"Opováž sa ešte raz trhnúť tou rukou," zavrčí na mňa. Z opačnej strany telocvične sa ozve smiech a vrava. Otočím sa a všimnem si známe tváre. Dívajú sa rovno na nás zo zvedavými pohľadmi. Ak sú tu už nastúpený, znamená to, že sme náš tréning trošku predĺžili. Väčšinou skončíme skôr ako oni stihnú prísť. Zacítim železný pach krvi a tak sa otočím naspäť k Brianovi. Bez toho, aby som niečo povedala sa zapriem druhou rukou o jeho stehno a rýchlym plynulým pohybom dýku vytiahnem. Pustím ju na zem a priložím ruky naspäť rovno na ranu. Nadýchnem sa a začnem sa silno sústrediť. Zavriem oči a zacítim jemné chvenie spolu s prúdiacim prívalom energie ktorá sa mi ženie od nôh do rúk. Otvorím oči a je po všetkom.

"Ďakujem," povrie Brian s miernym šokom v tvári. Víťazoslávne sa usmejem. Konečne som ho dokázala uchvátiť. Aj keď sa vlkolaci rýchlo uzdravujú zabralo by mu to nejaký čas. Môj úsmev však rýchlo opadne. 

"Samole, čo sa stalo? Robila si to už niekedy?"

"Nie, neviem... pripomínalo mi to maľovanie štetcom," poviem polovične šeptajúc. Brian sa na  mňa nechápavo zahľadí. Vedela som, že mu to príde čudné. 

"Tak či tak, nebolo to zlé, zober si ju," povie a potľapká ma po pleci. Prikývnem a on mi rukou naznačí, že už môžem ísť. S úľavou sa postavím a kráčam naproti tým, ktorý majú tréning teraz. Zachytím pár nenávistných a pár obdivných pohľadov. Nie všetci tu majú čarodejnice v láske. Ako som s prekvapením zistila, môj otec bol jediný  z tejto svorky, ktorý si zobral za ženu čarodejnicu. Ženy, ktoré bývajú tu sú obyčajný ľudia. Som tu vážne jediná čarodejnica. Je to celkom otravné.

Zastrčím si dýku za opasok a utriem si ruky a potom čelo. Rozpustím si vlasy a upokojujúco si ich prehrabnem. Cítim mierne bolesti hlavy, ale úplne ich odignorujem. Pokojne si nakračujem do jedálne. Som už taká hladná, že by som zjedla aj svoju vlastnú ruku. Medzitým si skočím do najbližšej kúpeľne, kde sa trošku osviežim a nasprejujem.  Srdce sa mi už konečne vrátilo do normálu spolu s dychom. Aj zimomriavky zo mňa opadli.

S mojím širokým úsmevom vkročím do jedálne, ktorá popravde dúfam, je prázdna. Nemôžem sa však viac mýliť a tak zastanem v prostriedku cesty. Za stolom sedia veselo rozpravajúci sa Dam s Elijahom. Obidvaja ako na povel zdvihnú hlavy a zahľadia sa na mňa.

Cítim však len jeho prepaľujúce zelené oči.