dotyk lásky

t w e l v e

Rozpálené líce si opierala studené okenné sklo. Za ním sa už črtali náznaky noci. Slnko, čo za budovami zapadalo, tvarovalo tiene zo stromov do rozličných tvarov. Vietor, ktorý sa Virgínií vyhýbal celý deň, sa neuráčil ukázať ani podvečer. Stále bolo neuveriteľne teplo, aj keď teplota klesla na 28.

Včera prišla domov od Davida pred obedom. Tajne dúfala, že jej mama to prenocovanie odpustí. Lenže namiesto toho narazila na otca. Poriadne rozzúreného otca.

„Mama musela ísť skoro ráno do práce, takže nestihla skontrolovať, či ležíš vo svojej posteli. Buď rada. Bola by sklamaná, tak ako teraz ja."

Mabeliní rodičia nikdy netrestali svoje dieťa hnevom, či násilím. Oni vedeli, že sa Mabe bude cítiť najhoršie, keď budú sklamaní a to jej aj často dokazovali. Teraz však výnimočne dostala domáce väzenie.

Wayne jej volania nezdvíhal. U neho to bolo normálne, no Mabe sa cítila odsunutá a znova ju dobiedzalo sklamanie. Wayne nie jej zas s ňou. Ale Sai bola. Bola tu vždy. I celý deň, keď mala zákaz ísť von.

Lenže teraz bol už večer. Mama čítala v spálni jednu z jej obľúbených kníh a otec sa sprchoval. Mabe unudene sedela pri svojom okne, preto sa s úplných odchodom slnka uložila do postele.

Lenže nevydržalo jej to dlho. Bolo niečo po pol jedenástej, keď ju zobudilo pípanie správy. Mobil na nočnom stolíku potiahla za roh k sebe a keď display zasvietil, zažmúrila oči.

Okno.

Dlaňou si pred svetlom zakryla oči. Kto je, preboha, teraz píše?! A ešte k tomu správu ako je „okno"?!

Mobil zapípal znovu.

Hneď.

Ani nerozmýšľala, čo robí. Len sa postavila. V prstoch jej ticho puklo. S tichým mrnčaním podišla ku oknu a pomaly otvorila. Všade vládla tma. Ani mesiac neosvetľoval ulice. Len po tým jej sa mihalo drobné svetlo. Malou baterkou jej zasvietil do tváre.

„Poď dole!" zakričal.

„Šibe ti? Veď je tuhá noc..."

„Omyl, dievča. Je teplá noc a je krásne vidieť oblohu. Tak zlez dole. Mám pre teba prekvapenie."

„Bude to stáť za to?" spýtala sa zvedavo.

„Bude. Sľubujem," prikývol.

„Nesľubuj to, čo nedokážeš dodržať," zamumlala. Zo stolíka vzala malú kovovú mincu a čo najviac otvorila okno. Preliezla si na krátku kovovú striešku a mincu strčila do okennej medzery, aby sa za ňou nezabuchlo. Tento malý trik sa naučila od Blaise, svojej dávnej kamarátky, keď sa o polnoci zakrádali von a chodili po prázdnych uliciach.

„Ako mám zliezť dolu?" sykla.

„Skoč!"

„Ha?!"

„Chytím ťa!"

„Ak nie, zabijem ťa, Malonely."

„Beriem na vedomie. Tak skoč."

Rukou sa zaprela o kovovú striešku a uvoľnila nohy. Na malú sekundu cítila okolo seba len vzduch a potom padla Davidovi rovno do náručia.

„Vravel som ti, že ťa chytím," usmial sa. Mabe len ticho kývla.

„Kam ideme?" spýtala sa šeptom.

„K nám na záhradu. Len preskoč plot."

Stisol jej dlaň a potiahol ju bližšie k zeleným kríkom. Nohu vsunul do nemalej dierky v plote, vyhupol sa nahor a zmizol na druhej strane. Mabe ho nasledovala. Nohu dala presne tam, kde Dave predtým a druhú prevesila cez plot. Ohliadla sa späť, akoby chcela skontrolovať, že ju otec nesleduje. Z tejto strany ani nebolo vidieť otvorené okno.

Francova záhrada bola rovnako veľká, ako tá ich. Jediný rozdiel, ktorý videla, bola zelená čerešňa zdobená malými bordovými strapcami. David k nej už kráčal. Z jedenej z vetiev čosi vzal a otočil sa späť k nej.

„Poď."

Rozprestrel širokú deku na dlhú trávu a sadol si. Mabe dobehla za ním, najprv trochu nesmelo. Usmiala sa na Davida a ľahla si vedľa neho.

„Povedal som si, že by sa ti to mohlo páčiť," povedal potichu, akoby len pre seba a prstom namieril na nebo.

V ebenovej tme sa leskli milióny hviezd. Blikali na oblohe ako malé diamanty.

„Mal som pravdu?"

„Sú krásne. Nebo je krásne," vzdychla.

„Zajtra bude zrejme zima. Tak sa to hovorí..." dodal.

„Milujem hviezdy......ale to asi každý," zasmiala sa, „vedel si, že hviezdu vidíš ešte tisícky rokov potom, čo zanikne? Pretože je tak ďaleko, že kým sa jej posledný lúč dotrepe k nám, ona je už mŕtva."

„Ty sa na oblohu dívaš často."

„Áno. Niekedy až príliš," znova sa zachichotala.

„Už si videla padať hviezdu?" otočil sa k nej.

„Áno, už veľakrát. Keď sa budeš trpezlivo pozerať, uvidíš aj ty."

Prikývol.

„Raz, bolo to už niekoľko rokov dozadu, som za jednu noc videla padať štyri. Iba jedna z nich síce bola taká žiarivá, ale všetky boli senzačné."

„Priala si si niečo?"

„Nie. Nestihla som. To nie je ako vo filmoch."

„V Buffale takáto obloha nie je. Sú tam všade svetlá a lampy..."

„Takže si nevedel, o čo prichádzaš."

„Presne."

Chvíľu ticho vedľa seba ležali a ďalej sa pozerali na oblohu.

„Čo sa vlastne stalo na tom večierku?" spýtala sa, pretože vedela, že má šancu dostať odpoveď. Celú tú dobu odkedy vstala, mala pocit, že to ,čo hovoril David Waynovi, nebola pravda.

„To čo som už povedal."

„Nič viac? Proste mi prišlo zle?"

„Nečuduj sa, dosť si toho popila."

„A to čo som hovorila, keď ma mal zaviesť domov?"

Tvárou sa otočil k nej, „hovorila si, že Wayne by bol sklamaný, že ty si sama zo seba sklamaná..."

„Ale prečo?"

Zhlboka sa nadýchol, „ja neviem."

Povzdychla si, no viac sa už nepýtala.

„Mám domáce väzenie, vieš o tom? Keď som od teba prišla domov, otec sa dosť nahneval," zasmiala sa, „už dlho som ho takého červeného nevidela."

David sa pretočil na brucho a dlaňami si podoprel hlavu.

„Nad čím teraz rozmýšľaš?" spýtal sa.

„Prečo sa pýtaš?"

„Prečo musím mať dôvod?"

„Myslela som na otca. Ty?"

„Na to, že ťa pobozkám."

„Dav..." chcela mu toho toľko povedať. Chcela mu povedať o svojej túžbe urobiť to isté. Chcela mu povedať o strachu z následkov. Chcela mu povedať o pocite, ktorý cíti, keď je s ním. O pocite lásky.

Lenže skôr, ako to urobila, Dave jej tvár držal vo svojich dlaniach. Pery, teplé ako leto, mal pritisnuté na tie jej. Bozkával ju pomaly, aby si užil každú sekundu, pretože toto mohlo byť posledný raz. Lenže Mabel neodporovala. Nedokázala to, pretože emócie, ktoré cítila, boli silnejšie. Rukou mu zahrabla do krátkych vlasov a pokračovala v tom, čo on začal.