dotyk lásky

e i g h t e e n

Priatelia sú ľudia, ktorý by vás mali podržať v akejkoľvek situácií. Nemusíte mať spoločné záujmy či vlastnosti. Nemusíte byť na chlp rovnakí. Hlavné je, aby ste sa s nimi cítili dobre. S priateľmi by ste sa mali cítiť ako doma a nebáť sa nič povedať.

Aj ona teraz potrebovala priateľa. A tak ho zavolala. Sedeli spolu, plecami sa opierali jedna o druhú a spoločne plakali. Na policajnej stanici spolu sedeli už dve hodiny, no nič sa nezmenilo. Stále viazla na rovnakom mŕtvom bode.

Po tom, čo ju jeden z hasičov odtiahol ďalej od horiaceho bytu, sedela v aute. Dlho hľadela na povrch palubnej dosky. Jej otca vzali do nemocnice, mama sedela na kovovom okraji sanitky s dekou okolo pliec a rozprávala sa s lekárom. Potom spolu s ním aj odišla a viac ju nevidela.

Polícia ju vzala na stanicu. Greg tam s ňou čakal vyše štyroch hodín, lenže ako sa hodiny blížili k jednej po polnoci, musel ísť domov. Sai tam zaspala, priamo na tvrdých sedačkách pred šerifovou kanceláriou. Keď sa zobudila, bolo to pár minút po šiestej, cítila sa osamelá. Chodba, ktorá slúžila ako čakáreň bola prázdna a len za jednými dverami sa svietilo. Zavolala Mabel. Až vtedy si na ňu spomenula. Mala by vedieť, čo sa stalo.

Mabe prišla o desať minút. Chvíľu sa spolu rozprávali, dali si kávu, plakali a potom si dali ďalšiu kávu.

Bolo osem hodín štyridsaťdva minút, keď jeden z policajtov pristúpil bližšie. Ľútostivo sa na obe pozrel a sadol si do kresla na proti.

„Nepodarilo sa nám vyhľadať páchateľa. Vlastne, ak mám pravdu povedať, väčšina strážnikov si myslí, že šlo len o nehodu, takže ak nám máte čo povedať, máte možnosť," chvíľu počkal, zatiaľ čo dievčatá mlčky hľadeli na sklenený stolík.

„Váš otec je v nemocnici," pokračoval s pohľadom upretým na Sailor, „pani Lithová je tam s ním. Máte rodinu, ku ktorej môžete zatiaľ ísť?"

„Áno, ku mne," ozvala sa Mabe. Sailor k nej otočila tvár. Po lícach jej tiekli slzy, lenže úsmev im zabraňoval dopadať. Bola šťastná, že tam je Mabel. Bola šťastná, že je tam pre ňu. Pretože to robia priatelia. Sú tam pre nás v situáciách, ktoré sami nezvládame.

Policajt dohovoril, vstal a odišiel do dverí oproti sedačkám. Mabe ešte chvíľu počkala, kým si Sai zapla mikinu a spolu odišli k autu. Pán Singer dnes musel ísť do práce autobusom, pretože jeho dcéra si dnes bez jeho vedomia požičala auto, lenže aspoň mal istý čas a odstup, aby konečne priznal, že potrebujú druhé vozidlo.

Mabel naštartovala a pomaly vyšli z parkoviska. Od ich domu to bola len chvíľa, lenže i tak to bolo lepšie, ako ísť domov peši. A pretože všetci boli v práci, dom bol prázdny a tichý. Zaparkovala auto tesne pri múriku, len pár centimetrov od steny, aby sa otec nemohol sťažovať na odretý lak.

„Možno si mu mala povedať, čo vieš," neisto šepla Sai, keď otvárala vchodové dvere.

„Aby som potom šla sama do vezenia? Nie. Stačí mi, že si to budem vyčítať do konca života...och," zavzlykala, „mohli tam umrieť, obaja tam mohli umrieť a to len kvôli mne!"

„Sailor, počúvaj... to... ten oheň nebola tvoja chyba. Tie drogy? Áno. To klamstvo? Možno. Lenže určite nie ten oheň."

„Teeda, ty vieš človeka povzbudiť, Mabel Singerová."

„Kvôli tomu ma predsa zbožňuješ."

„Vďaka... že si ma tu necháš. Vďaka."

„Aj ty by si to urobila."

„Eeeh, možno," zasmiala sa. Potom už to všetko bolo voľnejšie.

Sailor sa zvalila na gauč, zabalila sa do deky a nahlas zívla. Možno sa konečne poučila. Možno toto je tá zlomová chyba, ktorú bude dávať ako príklad svojim deťom, aby nerobili blbosti.

Zvonček na dverách zazvonil skôr, než Mabe stihla prísť z kuchyne. Takže musel chvíľu počkať. A keď mu otvorila dvere, bola rovnako očarujúca ako toľkokrát predtým. Aj keď jej oči boli opuchnuté, akoby sa práve zobudila a bez maskary. Stále preňho vyzerala dobre.

„Dave? Stalo sa niečo?" nevedomky si prešla po vlasoch a jemne sa usmiala.

„Nie, len som s tebou chcel hovoriť, ale nikto nebol doma a teraz tu máš auto, tak som si myslel, že možno... no... budeš tu."

„Chcel si so mnou hovoriť skôr? Je sotva deväť."

„Hej, len som sa zbudil s tým, že ten rozhovor fakt potrebujem."

„Aha, tak... poď ďalej," otvorila dvere a on nesmelo vstúpil dnu. Sai potichu odfukovala na sedačke pred televízorom.

„Chceš ísť do kuchyne? Aspoň ju nezobudíme, mala dosť drsnú noc."

„Hej, počul som, čo sa stalo. Sú všetci v poriadku?"

„Jej otec je v nemocnici, má čiastočné popáleniny a jej mama tam sedela vedľa celú noc."

„Ou, bože, neviem si to predstaviť. Bol som akurát v meste s... to je jedno a počul som sirény, ale nevedel som čo sa stalo."

Mabel ťažko prehltla a nadýchla sa, „o čom si to chcel hovoriť?"

„James mi povedal, že si ma hľadala a že si vyzerala dosť rozrušene. Ahm... vieš, bol som doma, nie v meste. Nechcem ti klamať, pretože to neviem..."

„Viem, videla som ťa, keď si ju vyprevádzal."

„Pozri, Tessa je skvelá a toto všetko, ale nie je nič pre mňa. James mi s ňou vybavil rande, pretože on sám ju odmietol, tak si myslel, že ja sa jej budem páčiť... to je vlastne jedno, proste s ňou nič nemám."

„Uhm, dobre. Ale prečo bolo také dôležité mi to povedať?"

„Cítil som sa kvôli tomu zle. A... ahm.. ja-ja viem, že medzi nami nič nie je a že na to všetko mám zabudnúť, ale...uhm... tak nehjako to nejde. Proste na teba nejde zabudnúť."

A skôr ako sa stihla racionálne rozhodnúť, postavila sa na špičky a pobozkala ho. Tam, uprostred kuchyne, kedy jej všetky múdre myšlienky vypadli a svedkami boli len kvety a trocha špinavého riadu v kuchynskom drese, tam ho pobozkala tak vášnivo, ako ešte nikdy nikoho predtým. A aj keď sa sekundy pomaly tiahli, jej to pripadalo ako malé nekonečno, ako keď si znova a znova čítate svoju obľúbenú vetu v knihe. Pretože to Mabel robila. Vždy keď sa hlavný hrdinovia pobozkali, ona si to čítala celé znova a znova a znova. Teraz si niekto čítal jej príbeh, to ako tam s Davidom stojí a on ju znova svojimi dlaňami drží za boky. Cíti jeho ruky na svojich rebrách, zatiaľ čo ona mu prstami zašla do vlasov.

Bolo by hlúpe myslieť na všetko ostatné.

David jej prstami prešiel po spánku a pomaly sa odsunul. Oči mu žiarili šťastím a jamky v lícach sa veselo smiali.

„Kašlime na to. Kašlime na všetko a na všetkých. Prečo by sme nemohli byť spolu?" spýtala sa.

„Možno to je jediná cesta. Dobre vieš, že aj tak by sme skončili spolu."

„Ouh," päsťou ho drgla do ramena, „nebuď taký sebaistý."

„A čo Wayne?"

„To vyriešim. Aj tak je preč. Aj tak už preňho zrejme nič neznamenám. A ja potrebujem niekoho pri sebe, po mojom boku."

„Ja ti sľubujem, že vždy budem stáť po tvojom boku. Aj keď pôjde o blbosť, ja budem robiť blbosť s tebou."

„Na blbosť! Nech vždy chutí tak dobre."

——

Je mi ĺúto, že som už dlhšie nič nepridala, takže sa ospravedlňujem. Lenže nechytila ma za ruku žiadna múza a teraz som bola (asi pred pol hodinou) proste šťastná a tak som nerozmýšľala a napísala, to čo mi robí radosť. Takže je mi jedno, či sa pobozkali príliš skoro alebo či to bolo neosekané, ale obaja sa cítili rovnako... a je mi jedno, či sa tento "príbeh" ešte páči ľuďom (pretože úprimne - čitateľnosť sa mi riadne zmenšila), pretože to píšem pre seba a píšem to rada. Prajem vám, aby ste aj vy niečo robili tak radi :)

a ano, znova som menila cover, ale s týmto som už spokojná!

Dia