dotyk lásky

f o u r t e e n

V tých najťažších chvíľach si človek začína uvedomovať, koľko má priateľov. Samostatné príslovie „v núdzi poznáš priateľa" to už roky potvrdzuje.

Mabel sedela s rukami založenými v lone. V dlani stískala mobil, ktorým dovolala Blaise. Ani ona nemala čas ju odviezť do mesta. Všetci jej priatelia, s ktorými chodila do školy sa jednoducho vyparili. A Waynovi nevolala, pretože vedela, že má skúšku s kapelou. Lenže iná možnosť jej neostávala.

Na druhom konci zvonilo jedenásťkrát, kým Wayne konečne zodvihol.

„Áno?"

„Wee, potrebujem tvoju pomoc," šepla skľúčene.

„O čo ide, zlato? Vieš, že teraz nemôžem..." povzdychol si.

„Myslím, že Sai potrebuje moju pomoc. Musím ju nájsť, lenže nemám odvoz do Richmondu."

„Keby som mohol, tak idem, ale vieš ako to je. Nemôžeš ísť autobusom? A kam vlastne ideš? "

„Do Rosemary a bus mi ide až o hodinu a trištvrte."

„Do Rose? Prečo?" zasyčal.

Rosemary Castle bola asi najznámejšia budova, kde sa dalo zohnať všetko. Alkohol, tráva aj iné veci, o ktorých človek nevedel, že existujú. Všetci to miesto poznali, no nikto dospelý o ňom nehovoril. Pre nich to predstavovalo hrôzu a nebezpečie pre deti, lenže každého tínedžera to miesto aspoň trochu lákalo.

Jedenkrát, koncom školského roka, tam šla i Waynova partia spolu so Sai a Mabe. Vtedy ho chcela zaujať všetkým, čo mala, inak by tam ani nešla. Zo školy odišli skôr, ako mali a Brandon - ďalší člen Frying Pans, ktorý mal vtedy možnosť šoférovať, ich zviezol.

Každý si najprv predstaví opustenú tmavú dieru, čo vyzerá ako vystrihnutá z hororu. Lenže Rosemary bola iná. Stará budova, ktorá kedysi patrila pošte, bola presvietená slnečnou žiarou, ktorú nezastavovali žiadne okná ani závesy. V stenách boli len diery, ktoré nebránili ani vetru, ani chladu.

Na zemi ležali ľudia, niektorí spali, niektorí bdeli, niektorí boli možno mŕtvy. Všetci mali vpadnuté tváre a fialové kruhy pod očami. Muži mali riedke brady po prsia, ženy dlhé nechty. Vyzeralo to tam ako v pekle. Ľudia tam chodili, aby sa zdrogovali a zvyčajne tam aj ostali.

„A Blaise? Volala si jej?"

„Áno, ale nie je doma."

„Dave?"

„Nie. S ním nechcem ísť," zamrmlala. V tej chvíli ju premohol sprostý pocit, aby sa mu vyhla. Ako môže vedieť, ako bude Dave reagovať. Čo ak si bude myslieť, že sa mu hodí rovno do náruče...

„Prečo?"

„Proste sa mi nechce. Nepoznám ho až tak dobre, aby som mu rozprávala o Sailorinom probléme."

„Preboha, to sú maniere. Prepáč, už musím ísť. Neviem, kto iný by ti pomohol. Prepáč."

„Uhm."

„Prepáč. Milujem ťa. Maj sa," a zložil.

Vyzeralo to tak, že David bol jediná možnosť. Jeho Pontiac stál pred domom, takže výhovorka, že nebol doma, bola zbytočná. A čakať na jeden špinavý autobus proste nebude.

Navliekla sa do starých legín a ošumelej košele a zliezla dolu schodmi. Všade bolo ticho, len z kuchyne sa ozývalo tiché pospevovanie pani Singerovej. Izbou sa niesla vôňa kakaa.

„Mama?" ozvala sa nesmelo, „musím ísť do mesta. Mohla by si o tom otcovi pomlčať?"

„A načo tam ideš?"